Algophobia

2. Identita

,,Tak toto som ešte nevidela.", ako spoza hmly ku me doliehal neznámy ženský hlas, zaoblený a trochu prihrubý na ženu, ale stále príliš vysoký na muža.

,,Je zvláštna.", odvetil jej niekto, koho hlas mi prišiel známejší. Pomaly som sa rozpamätávala na to, čo sa vlastne stalo. Bolesť, beznádej a traja podivní ľudia v čiernom, chalan od fontány, ktorý mi sľúbil pomoc. Všetko sa to zdalo ako sen.

,,To sme všetci.", ozval sa niekto tretí. V jeho hlase bolo počuť nejaký druh výsmechu.

,,Mal som na mysli zvláštne zvláštna. Výnimočnosť nie je hriech, alebo?", bránil sa ten známy hlas. Určite to je chalan od fontány.

,,Nemyslím si, že by bola vyvinutejšia ako my. Možno len nezvládla konečnú fázu.", pokojne odvetil prvý ženský hlas.

,,Takže je vlastne pokazená? Nikdy nebude plnohodnotná zvláštna?", zasmial sa ďalší neznámy hlas, tentokrát dostatočne hlboký na to, aby som si bola istá, že je to chlap. Pomaly som sa preberala, ale nechala som oči zatvorené, aby som počula viac z ich rozhovoru. Koľko ich pri mne mohlo byť? A o čom mohla byť reč?
Aké fázy? Nechápala som ničomu.

,,Blbosť. Zmenila sa dokonale, videl som to. Žiadnu fázu nevynechala." stále sa nevzdávajúc oponoval chalan od fontány. Akoby ho všetci ignorovali, jeden z prítomných sa spýtal:,,Bude schopná?" A nastalo úplné ticho, ktoré som nedokázala vydržať, a tak som pomaly otvorila oči. Chvíľu trvalo, než som si zvykla na šero tmavej miestnosti. Všetky okná boli zastreté tmavými závesmi a dnu prenikalo len minimum svetla. Okolo postele, na ktorej som ležala, stálo päť ľudí, traja moji únoscovia v čiernom a dve ženy v bielych plášťoch. Vyzerali ako lekárky. Všetci na mňa upierali zvedavé a prekvapené pohľady.

,,Uvidíme.", dodala jedna zo žien v plášti a podišla ku mne s nejakým prístrojom. Obmotala mi okolo ruky pásik a pochopila som, že mi merala tlak.

,,Schopná čoho?", spýtala som sa s chrapľavým hlasom, akoby som nerozprávala týždne. Pozrela som sa do tváre chalana od fontány, hľadala som v nej nevyrieknutú odpoveď. Všetkým stuhli výrazy, akoby som ich šokovala tým, že som ich počula. Možno som sa mala radšej tváriť, že som nepočula nič. Zaslúžila som si však odpovede. Osud mi ale neprial.

,,Všetko sa dozvieš časom.", odbila ma druhá žena v bielom plášti a upokojujúco sa na mňa usmiala. Dve osoby v čiernom sa dali na odchod, môj záchranco-únosca zostal stáť na mieste. Konečne som si ho mohla poriadne prezrieť. Do čiernych očí mu padala ofina čiernych vlasov, ktoré boli len primerane dlhé, v tvári mal ľahostajný výraz a prepaľoval ma pohľadom. Na tvári mu hralo slabé strnisko. Nemohol mať viac ako dvadsaťdva rokov a nebol to model, predsa však pôsobil zvláštne príťažlivo. Na priemerne vypracovanom tele mal obyčajné čierne tričko a čierne nohavice. Aké morbídne.

,,Dobre.", zo skúmania ma vyrušila žena, ktorá mi merala tlak a pretrhla tak niť priamych pohľadov medzi mnou a chalanom od fontány. Zbalila svoje náčinie a odstúpila od postele. Nahla sa k chalanovi od fontány a niečo mu potichu povedala. Nezapočula som ani hlásku, ale chalan prikývol a znovu ma prebodol pohľadom. ,,Ospravedlňte nás. Prídem sa na vás pozrieť neskôr.", dodala už nahlas mojím smerom a prívetivo sa na mňa usmiala. Ja som jej úsmev neopätovala. Nevedela som, čo sa deje. Nevedela som, kde som sa to ocitla. Vlastne by som mala po správnosti začať panikáriť. Ak by tu bol niekto naozaj zo zdravotníctva, už dávno by kontaktovali zákonného zástupcu a moja mama by tu už dávno sedela a panikárila za nás obe.Celé sa mi to zdalo príliš podozrivé. Niečo sa tam v nákupnom stredisku so mnou stalo a oni očividne vedia čo. Aj ženy, vyzerajúce ako lekárky, sa dali na odchod a nechali ma v miestnosti samu s chalanom od fontány. Jeho uprený pohľad ma začínal naozaj znervózňovať, a tak som sa pokúsila posadiť. Vyšlo mi to až na druhý raz a on sa mi nesnažil pomôcť.