One day

22.časť-chýbaš mi.

Odtiahla som sa.
"Jad..pozri ja.."
"Viem,už sme sa o tomto rozprávali ,ale naozaj na teba neviem a možno ani nechcem zabudnúť."

"Možno?"
Zasmial sa.
"Ale proste nám to spolu nejde,si mi ako brat,ale toto nie."

"Bell,ani sme spolu neboli tak,tak poriadne."
"Boli..."

"Hej v prvej triede,to bola láska no." Vysmiala som ho.

"Chýbaš mi,chýbajú mi tvoje pery,úsmev,chýba mi čas strávený pri tebe."

Objala som ho,obijmali sme sa asi dve minúty. Odtiahol sa a povedal:
"Prosím..skúsime to aspoň?"

"A čo s Beth?"
"Mám ju v piči."

"No dnes to tak nevyzeralo."

"Povedala mi miláčik."
Jad sa so mnou rozišiel,lebo som ho tak volala.
Boli sme ešte deti.

"No ,ale nepovedal si jej na to nič."
"A čo som mal? Počuj nepoznáme sa ,ale ešte raz mi tak povieš tak zomrieš alebo čo?"

"Napríklad."
Zasmiala som sa.

"Krava" chytil ma za ruku pritiahol k sebe a pobozkal ma.
Bolo to drsné,nikdy ma takto nepobozkal. Vždy to bolo vášnivé a jemné.

Odtiahol sa " zajtra prídeš do školy?"
"Asi ano.."

"Dokážem ti,že ťa naozaj milujem."
"Ja už pôjdem."

"To fakt si len toto povedala ?"
Objala som ho a povedala " ahoj..miláčik"

Otočila som sa a išla domov.

"Som tu."

Vošla som do obývačky,kde sedela Beth.
"Bola si presne hodinku"

"Som presná moja"

"No to si. Kedy ti príde mamina?"

"Mala až ráno ,ale zavolám jej."
Vytočila som maminu.

"Mami? Ahoj.. neprišla by si skôr? Chcem ťa s Betty zoznámiť."

"Jasné moja. O dvadsať minút som doma."

Z pohľadu Jada:
Nebol som si istý ako to s Bell skončí,ale naozaj mi chýba.
Beth je pekná a dajme tomu aj milá,ale čaká dieťa a ja mám ešte čas. Nevedel by som byť s ňou ani keby to dieťa naozaj potratila.

Ľúbim Bell. A budem robiť všetko preto,aby to tak aj ostalo. Navždy.

Zajtra mám v pláne jej niečo urobiť.

Idem domov,a zapnem si dáky film.

Z pohľadu Beth:
Neviem čo hľadám u Bell,je to milé dievča ,ale nepotrebujem ich pomoc. Som zatiaľ u nich ,lebo doma nemám ani čo jesť. Prežijem ten deň u lekára,aspoň mi povedia čo s tou príšerou bude a môžem vypadnúť... dúfam,že mi Bellina mama dá aspoň niekoľko peňazí..

Bruno mi je ukradnutý,urobím všetko preto aby bol Jad môj. A je mi jedno,či ho Bell ľúbi. Bude môj.

Z pohľadu Dess:

"Ty kokos mala by som.ísť domov." Povedala som kamarátke u ktorej som.každý deň po škole.

"Mater ti nevolá majú ťa na háku Destiny."

Viem,že to tak nie je,ale cítim sa u Cheril dobre. Má trávu,cigu a aj alkohol. Čo viac si priať.

"Dobre ,ale o hodinu pôjdem domov."

"Fajn."

Z pohľadu bell:

"No čo? Príde?"
"Hej onedlho je tu."

"Nemala by som sa dať do poriadku? Nech si nemyslí ,že som potulnica alebo čo?"

"Máš to úplne jedno,čakáš dieťa."

Mame sa toto nebude páčiť,aj keď o tom vie, ale ako ju poznám bude k Beth milá.

"Jaj.. cítim sa trápne"

"Bude to v pohode." Pohladkala som ju po chrbte. " poď vyberieme ti oblečenie."

"Aké oblečenie?"

"Na zajtra"
Išli sme jej vybrať rifle a dáke tričko.

Došla mama.

"Mami? Ahoj"
"Ahojte dievčatá"

"Tak..toto je Betty. Betty toto je mama. "

"Dobrý deň pani Grussová." Podala jej ruku.

"Ahoj,volaj ma Elise ( elíz) "
"Dobre,Elise " usmiali sa.

"Tak ako sa má bábätko?"

"No,neviem.." sklonila hlavu.

"Neboj sa,zajtra ti povedia len samé dobré veci. Cítim to."

Bože mama.

"Ozaj,Bell. Kde je Destiny?"

"Ooohm... asi je u kamarátky."

"Bola doma?"
"Nie"
"Idem jej zavolať už som ju dosť dlho nevidela."
Mama bola zničená,videla som to na nej.

Neskôr.

"No čo mami?"
"Vraj hneď príde...mala taký čudný hlas."

"Možno je chorá." Povedala som najväčšiu blbosť aká ma napadla.

"Nie,taký opitý."