Koniec sveta

2.časť

O dva týždne
Michael, môj brat išiel na poštu. Za tie dva týždne sa v Paríži udialo veľa vecí. Našu školu vypálili. Zomrelo tam pár mojich spolužiakov, ktorí z nej nestihli vybehnúť. Vypálili aj ďalšie školy...asi desať alebo jedenásť. Bojíme sa výjsť vonku aby nás niekto nezastrelil. Bum. Bum. Bum. Vyskočila som z postele a vybehla som na chodbu. Brat rýchlo vošiel dnu a ihneď zabarikádoval byt. Našťastie bývame na druhom poschodí takže keď budeme musieť vyskočiť z okna nemali by sme zomrieť. ,,Tea!" zvrieskol na mňa brat a do ruky mi podal nejaký list. Prvé riadky som len tak prebehla až som prišla na časť kde bolo napísané... 15.9.2040 sa dostavte na svoje pracovisko. Ste zaradený do prvej časti, ktorá ide chrániť severné hranice. Začali mi tiecť slzy. Otec je preč,mama takisto a teraz mi má odísť ešte aj môj brat?

Michael ma objal a povedal : ,,Prepáč...je mi to ľúto..musím ťa ochrániť aspoň takto." ,,Nie! Poďme sa ukryť spolu! Dvaja majú väčšiu šancu! Kričala som z plných pľúc. Nakoniec sa mi ho nejak podarilo presvedčiť že sa nikde nedostavý.

Teraz prišiel ten moment. Musíme vyskočiť. Našťastie tam je akurát strom, takže na neho skočíme a potom z neho zlezieme. Prvá som išla ja. Bola to celkom aj sranda. No potom som všade uvidela davy ľudí ako bežia na všetky smery. Išli do vojnových bunkrov. Mama mi vravela že keď bola ona mladá tak také mali tiež no veľmi ich nepoužívali...nebola príčina.

,,Kam sa pôjdeme skryť?" kričal za mnou mužský hlas. Nestihla som povedať ani "N"a už ma Michael ťahal do neznáma. ,,Kam,kam to ideme?" zvedavo som po ňom kričala a zrýchlila som beh. Brat mi už ale neodpovedal. Zastali sme asi po desiatich minútach behu pri dlhom rade. Všade nad našimi hlavami lietali stíhačky a zhadzovali bomby. Nechýba veľa a ohluchnem. Už sme boli blízko kovových dverí, ktoré samozrejme viedli do bunkru a vojak nám oznámil: ,,Je mi to ľúto ale...ale viac sa tam už...nezmezmestí". Všetci začali plakať a pišťať no ja som musela zakročiť.

,,Plač nikomu nepomôže! Buď sa vzchopíte a pôjdeme hľadať iný úkryt alebo si choďte plakať niekde sami!" vrieskala som po nich ako zmyslov zbavená ale pomohlo to. ,,Viem kde je ešte jeden úkryt a tam veľa ľudí nebude!" povedal silný mužský hlas.

Behali sme dlho. Pár našich ľudí zo skupinky neprežilo. Strieľali po nás. Už sme pomali na obzore videli úkryt. Ľudia do nich vbehávali po jednom alebo po dvoch. Nakoniec sme vbehli aj my. ,,Konečne nám to vyšlo" šepla som bratovi. On ma iba silno objal a venoval mi bozk na čelo. Cítila som ako ma bodá do tela pohľad neznámeho chlapca. Pomali som sa otočila a chlapcov pohľad sa zapichol do steny. Nenápadný....pomyslela som si. Michael sa postavil a niekde odkráčal. ,,Ahoj ja som Marcus" povedal chlapec a načiahol predo mňa ruku.

Taak tu je ďalšia časť! :)
Páčil sa Vám tento diel?
Chcete aby sa títo dvaja neznášali alebo aby sa medzi nimi niečo vyvíjalo?