Koniec sveta

7.časť

,,Poď Michael, ideme to ďalej skúmať." povedal muž s tou dlhou briadkou. Nato sa Michael zdvihol a vyšiel z úkrytu. Nemohla som odolať a musela som ísť za ním. Pomali som otvorila dvere a zase ma omámilo svetlo. Párkrát som zažmurkala a moje oči si na to silné slnko zvykli. Nevedela som ktorým smerom sa mám vybrať tak som začala kričať bratovo meno. Po chvíli sa pri mne objavil brat samozrejme celý vystrašený. ,,Stalo saniečo?" vypytoval sa. ,,Nie len som nevedela kam mám ísť" povedala som a poškrabala si hlavu. ,,Choď dnu,tu vonku to nie je bezpečné!" kričal. ,,Nie, rozhodla som sa, už som tu" kričala som aj ja a popri tom som dupla nohou. ,,Tvrdohlavá ako otec!" a otočil sa. V tom som si spomenula na otca. Už ho nikdy neuvidím. Chýba mi. Už nikdy spolu nenavštívime New York ako sme si sľúbili. Dúfam že na nás dáva pozor a je na nás pyšný. Hlavne na Michaela. Vedie celú skupinu. Určite by za to dostal nejakú cenu od hlavného veliteľa, otca.

Rozbehla som sa za ním pretože už bol dosť ďaleko. Ako stihol prejsť taký veľký kus cesty zatiaľ čo som ja spomínala na otca?! ,,Počkaj ma!" kričala som za ním no on akoby bol hluchý. Stále pokračoval v ceste.

Rozhliadala som sa po okolí. Tie budovy. Celé vyhorené. Všade ticho. ,,Ako ticho pred búrkou" zašomrala som. ,,To je on?" zasmiala som sa. Ten meteorit nebol veľmi veľký. Nebol onič väčší ako ja. Taká menšia guľa ale narobila hluk ako keby tu spadol meteorit ako polka Zeme. Stále z neho išiel dym a bolo tam strašne teplo. Čakala som dokiaľ sa mi nezapália vlasy. Začala som sa veľmi potiť a pocítila som ako mi stekajú kvapky potu po ruke. Vôbec ma to tam nebavilo tak som sa otočila a odkráčala som smerom k bunkru. Myslím si že si ani nevšimli že som odišla.

,,Čo si myslíš že robíš?" hučal Michael.
,,Jeej ty si si všimol že som odišla? Sprostý meteorit ti je prednejší ako ja? Okej ostaň si tu ja idem k Marcusovi" orazene som odpovedala a prehrabla si vlasy.
,,To nie je pravda ,stoj!" ..rozbehol sa ku mne.
,,Nechcem tu byť....chcem ísť domov....chcem aby neboli vojny....chcem aby sa nič nedialo." začala som plakať. Zas a znova. Takáto precitlivelá som ešte nikdy nebola. Bola som silná povaha ktorú len tak ľahko niečo nepoložilo do smútku.

Na mojich dlaniach som pocítila studené kvapky. Pršalo. Pršalo dlho a my sme tam ostali stáť a vôbec sme sa nepohli. "Výskumníci" už odišli a vôbec ich netrápilo že sme tam ostali sami. Dážď sa po chvíli zmenil na sneh a ten sa po chvíli zmenil na krúpy ktoré nás vyhnali z ulíc pretože to dosť bolelo.

Zavreli sme dvere od bunkru a zase som sa rozbehla k Marcusovi. ,,Kde si išla? Bez rozlúčky,hej?" urazil sa a pokrčil čelo. Ja som ho iba objala a do ucha mu pošepkala: ,,Prepáč. Ľúbim ťa. Veľmi". Po týchto slovách som ho zovrela v náručí očosi silnejšie. ,,Aj ja teba. Už nikdy nesmieš odísť. Zrútil by som sa." šepol. Venoval mi sladký bozk a potom sa odtiahol. ,,Čo ten meteorit?" zaujímal sa. ,,Není veľký. Taký ako ja. Stále je rozžeravený a ide z neho dym."

Taaak po dlhšej dobe je tu nová časť ale mám takú otázku. Mám ešte písať? Pozretia trošku klesajú a mrzí ma že Vás nebaví moja tvorba.