Koniec sveta

3.časť

,,Čau" povedala som a natiahla som ruku a spojila naše telá. Bol pekný ale na to ja teraz nemám čas. Niečo mi tam hundral no ja som iba myslela na svojich rodičov. Žijú ešte? Uvidím ich ešte niekedy? Dávala som si otázky no myslím si že sa odpovede nedočkám. Nikdy ich už neuvidím. Viem to. Buď zomrú oni alebo ja. ,,Haloo! počúvaš ma?" zase do mňa hučal ten chalan. ,,Nie" odvrkla som a zagúľala som očami no ten chlapec bol neodbitný.

,,Ja som Marcus" povedal druhý krát.
,,Oh.. Super...a čo ja s tým?"
,,Nebuď zlá. Prečo sa nechceš zoznámiť?"
,,A načo? Keď zomrieš ty alebo ja tak budeme zbytočne smutní a to nepotrebujeme...no nie?"
,,Prečo hneď rozmýšľaš o smrti?" spýtal sa ma a nechápavo nadvihol obočie.
,, Je tretia svetová vojna a ty sa ma pýtaš takúto otázku? Nie si normálny..." vyhrkla som. Marcus už nemal trpezlivosť a radšej odišiel no stále na mňa upieral pohľad.

,,Kto to bol?" spýtal sa ma môj milovaný brat a uškrnul sa. ,,Nepýtaj sa.." prevrátila som očami a zasmiala som sa.

O týždeň
V tejto búde sme už týždeň. V rádiu, ktoré tu doniesol nejaký američan spomínali že Cyprus je zničený. Úplne. A keď vravím úplne, tak úplne. Zomrel mi tam otec. Mala som pravdu. Už ho nikdy neuvidím. Vraveli niečo o tom že sa teraz veľmi bojuje v Maďarsku alebo ako sa volá tá krajina. Paríž je už tiež v koncoch.

Našťastie tu nehladujeme lebo jedla je dosť. Zatiaľ. Pár ľudí už odišlo lebo to tu nevedeli vydržať. S bratom sme o tom premýšľali tiež no zatiaľ sme sa ešte neodvážili opustiť tento bunker.
Je ťažké tu zaspať keď všade počujete iba výbuchy. Občas príde búrka a silné blesky a vtedy stíhačky spia. Je to hrozné. Nikdy nebudem matkou. To je ten najhorší pocit keď nemôžete priniesť na svet potomka. Možno raz. Možno raz. Keď sa táto vojna skončí a ja prežijem.

Na druhý deň
,,Tea! Tea!" šeptal môj brat. ,,Vstávaj, odchádzame!" povedal nejaký muž za ním. Rýchlosťou blesku som bola nachystaná a zbalená na cestu. ,,Kam ideme?" opýtala som sa skupinky ľudí. ,,Ideme prežiť" ozval sa hlas chlapca. Bol to Marcus. ,,On ide s nami?!" zvrieskla som a zobudila pár ľudí. ,,Áno idem!" zvrieskol Marcus.

Pomali sme otvorili kovové dvere a po týždni sme konečne uvideli denné svetlo. Oslepilo ma tak som rýchlo zavrela oči. Pomali som ich otvorila až si moje oči na to zvykli. Začali sme utekať za našim vodcom, Michaelom, mojim bratom.

Ďalšia časť ! Wueej
Páči sa Vám?
Chcete aby sa potom tí dvaja zblížili alebo sa neznášali navždy?