Koniec sveta

1.časť

Ahoj. Volám sa Tea. Bývam v meste Paríž. Mám pätnásť rokov. Mám staršieho brata, ktorý ma vo všetkom podporuje a ochraňuje. Je vojak takisto ako aj moji rodičia. Otec je momentálne na Cypre. Išiel tam ochraňovať nejaké malé mesto pred vojnou.

Je sobota...ako každú sobotu som si zapla telku. Išli akurát správy. Dávali reportáže o vojnách v Sírii, v Rusku, v Nemecku a na Cypre. ,,Svet sa rúti k svojmu koncu." povedala reportérka s trasúcim hlasom. Za posledné desaťročie sa viditeľne znížil počet žijúcich ľudí. Zase sa vrátilo to odvádzanie osemnásť ročných chlapcov na vojnu. Povedali by ste si že v roku 2040 už takáto vec nikoho nenapadne. Ale napadla. Náš prezident sa vyjadril takto: ,,Potrebujeme každú ruku vycvičiť. Potrebujeme ochrániť aj ten malý počet obyvateľov ktorý tu ešte ostal. V prípade vojenskom útoku nám nebudú stačiť iba stroje a roboti. Potrebujeme aj živú, mysliacu človečinu. Nemôžeme dopustiť to, aby zanikla aj naša krajina. Ľudstvo musí prežiť!."

Ďalšie reportáže sa týkali zase iba vojenskej situácie. Vlastne tie reportáže sú už na každodennom poriadku. Takto to ide každý deň už od roku 2020. Škola sa doteraz nezrušila. Chodíme tam stále ale podľa toho čo mi rozprávala mama,sa neučíme tak ako oni. Síce sa učíme písať,čítať, počítať a dokonca aj cudzie jazyky ale neučíme sa tak ako niekedy. Máme geografiu...na nej sa učíme orientovať sa a rozpoznávať terény. Máme biológiu...na nej sa učíme ako sa postarať o svoje telo, rozpoznávať rastliny, živočíchy.

Učíme sa chémiu...ako pripraviť kyselinu,roztoky, živiny pre nás...

Učíme sa dokonca aj fyziku...ako vyrobiť teplo,svetlo...

Samozrejme.. Máme aj nové predmety ako napríklad sebaobrana.. Učíme sa vyrábať predmety napríklad ako oštep,nôž,sekeru,luk... Učíme sa útočiť na nepriateľa...

Taakže tu je nový príbeh... Viem že už som rozpísala dva príbehy ale veľmi sa neuchytili tak dúfam že tento bude v pätách Denníku Jany -----
Páči sa Vám moja tvorba?
Čo hovoríte na tento príbeh?
Mám pokračovať v písaní?