Koniec sveta

4.časť

,,Máte už plán?" spýtala som sa nášho šéfa. ,,Nie celý...." odpovedal vodca. Zrazu som pocítila teplú ruku na mojom chrbte. Obzrela som sa s uvidela tam Marcusa. Usmieval sa od ucha k uchu a myslel si že som zmenila názor. Nezmenila....nič s ním mať nechcem a tak to aj zostane. Keď sa toto celé skončí a my prežijeme, potom môžme niečo riešiť.

Zrazu zaznel veľký výbuch. Nevedeli sme uprestniť príčinu. Mysleli sme si že to bude nejaká bomba alebo stíhačka, ktorá spadla na zem a vybuchla. ,,Toto nevyznelo ako výbuch bomby alebo stíhačky" začal polemizovať nejaký muž z našej skupiny. ,,Kam to vlastne ideme?" odbočila som od témy. ,,Musíme prejsť do ďalšieho mesta...tam je veľa bunkrov v ktorých nikto nie je a ani o nich nevie." odpovedal mi Michael.

Otočila som sa lebo som mala zlý pocit. Za nami stála armáda vojakov. Nie francúzskych.... to určite neboli naši ľudia. Mali úplne inú uniformu. Mierili na nás so zbraňami. ,,Čo teraz?" ozval sa Marcus tichým hlasom. ,,Bežte tam!" začala som burcovať ľudí a ukázala som prstom na miesto bezpečia. Všetci sme začali utekať do "bezpečia" a vojaci po nás začali strieľať. ,,Otče náš..." začala som sa modliť k Bohu a ľudia sa pridali ku mne. Ako zázrakom práve pod nimi začal praskať chodník a oni sa prepadli do zeme. Michael a ešte dvaja odvážlivci išli preskúmať situáciu. ,,Zemská kôra sa pretrhla" zahlásil chlapík a začal si hladkať dlhú, hnedú briadku.

Všetkých nás odhodilo do strán. Z trhliny stúpal biely dym a vytváral silové pole, ktoré Vás odhodí ak sa s ním dostanete do kontaktu. My sme s ním boli v kontakte až priveľmi. My sme boli v ňom. Čudujem sa že sme to vôbec prežili. Odhodilo nás to dosť ďaleko. Pár ľudí to zase neprežilo. Niektorí si zlomili väz iní zase dopadlo tak nešťastne že sa celí dolámali.

,,Vstávajte! Musíme odísť! Nedá sa tu dýchať! Ten dym je všade.....okamžite bežte preč!" hučal po nás môj brat a ja som sa k nemu smelo pripojila. Som rada že ho mám. Vždy bol so mnou v tých najhorších časoch. Vždy sa ma snažil chrániť a takisto aj ja jeho. Dali by sme za seba život. Je pre mňa dokonca viac ako rodičia. S bratom som bola vždy ale rodičia...oni boli vždy len na nejakých misiách.

Prešli ,teda prebehli sme hodný kus cesty až sme boli v danom meste. Ani Boh nevie ako sa to mesto volá. Všetky ceduľky s názvami boli zničené. Len sme vedeli že musíme nájsť veľký park. Niektoré domy v mestečku boli úplne až po základy zbúrané. Bol tam aj kostol a tak sme si povedali, že by sme sa mohli ísť pomodliť aby sa to už konečne skončilo. Ak ľudstvo prežije a zachráni našu rasu, budú sa o nás učiť deti v škole. Tak ako sme sa my učili o 1. a 2. svetovej vojne. Vlastne si ani nemyslím že ľudstvo sa zmení a zachráni sa. Toto už nie je len 3. svetová...toto je začiatok konca sveta.

,,Vidím ten park!" zvýsklo jedno dievča...tuším že sa volá Christina a je približne v takom istom veku ako som ja. Všetci sme sa obzreli na miesto, ktoré ukazoval jej vztýčený ukazovák.
Po hodinovom blúdení sme našli ten úkryt. Naozaj tam nikto nebol. Boli sme tam sami. Ako prvé sme prezreli zásoby jedla...nebola to bohvie aká výhra.

O tri dni neskôr
,,Si zlatá keď ma ignoruješ...vieš to?" povedal mi Marcus a oprel sa o stenu. ,,Nechaj ma! Máš tu Christinu a tá po tebe ide...bež si za ňou" vypustila som a zaprela pohľad na Christinine vlasy. Krásne blond,dlhé a rovné vlasy sa jej leskli na nejakom svetle. Zarazilo ma to. Veď v bunkri nemáme žiadne okno.

Takže tu by som ukončila tento diel..... I hope you like it
Chcete aby v tom bunkri ešte ostali alebo odišli hľadať niečo iné?