Koniec sveta

6.časť

Ľahla som si naspäť k Michaelovi no zaspať som už nedokázala. Stále som myslela na mamu a na Marcusa. Áno. Na Marcusa. Predstavovala som si aké by to bolo po vojne. Zobrali by sme sa? Mali by sme rodinu?

Ráno som všetkých pobudila mojim spevom. Vždy som sa hanbila spievať no teraz mi to bolo prirodzené. Akokeby som tam bola sama. Ako prvý sa zobudil Marcus. Prvý môj pohľad padol na jeho krásny úsmev, ktorý venoval mne. Rozbehla som sa ku nemu a ľahla si vedľa neho. Schmatla som mu ruku a položila ju na môj chrbát. Čo to robím? Veď som si sľúbila že s ním nechcem mať nič spoločné. No riadim sa srdcom, nie mozgom. Snažil sa ma pobozkať na líce no to by som nebola ja keby som akurát vtedy neotočila hlavu a pobozkal ma na pery. Bol to príjemný pocit. Mal úžasné pery. Veľmi mäkké. Pohladkala som ho po líci a dala mu pusu na čelo. Hneď po tom som sa postavila a odkráčala k Michaelovi.

,,Do kedy tu ešte budeme?" položila som bratovi otázku nad ktorou dlho rozmýšľal. ,,Už len pár dní" ,,Čo máš s Marcusom? Hm? Nechcela si mať od neho odstup?" podripoval brat. ,,Buď ticho" zasmiala som sa. ,,Je tu akási zima, nemyslíš?" povedala som bratovi. ,,No, trochu hej ale už to nebude trvať dlho".
,,Len pár dní...viem" povedala som a pozrela sa na môj nový zmysel pre život,Marcusa.

,,Som hladná!" vykríkla Cecili a rozplakala sa. V takých časoch je veľmi ťažké udržať malé deti živé. Michael sa postavil a každému rozdelil chleby. Deti dostali jeden krajec a dospelí iba polovicu. Chlieb bol starý a suchý ale niečo som zjesť musela. Nemôžem hladovať. Už teraz mám telo vychudnuté. Myslím si že som schudla aspoň šesť kíl. Vôbec sa mi to nepáči. Moja tvár sa mi úplne zmenila. Mám výrazné lícne kosti,ktoré kedysi driemali za kopou kože,mäsa a tukov. Po vojne sa pôjdem niekde poriadne najesť aby som nabrala kilá. Ak sa dožijem.

Zo snenia ma prebrala nejaká bomba, ktorá musela spadnúť neďaleko nás pretože to bol silný rachot. ,,Poďme chlapi, ideme!" zvolal môj brat na pár mužov. ,,Dávajte si pozor!" skríkla som. Otvorili kovové dvere, vyšli po schodoch a videli sme už iba malé lúče svetla dopadajúce až do nášho bunkru.

Onedlho boli späť a na tvári mali zdesené pohľady. ,,Ta-ta-m v-v-onk-ku je, je, je me-mete-meteorit". ,,Čo to trepeš? Meteorit? Odkiaľ by sa tu vzal?". ,,To čo sme počuli nebola bomba ale metrorit".

Bonjour!
Ďalšia časť is hiiiir :D
I hope you like it ;)
Chcete aby ho išli podrobnejšie skúmať alebo to nechajú len tak?