I want to be pretty!

Škola?!

"Ale..naša snehulienka ešte spí?" povedal pomedzi smiech môj otec.

"Nie Fiona!" zavrčala som do vankúšov.

Vedľa mňa sa prehla posteľ, pocítila som som ako si líha na posteľ.

"Vieš že zajtra už musíš ísť do školy!" povedal po chvíli ticha.

"Prečo?!"

"Lebo musíš!"

"Ale prečo zajtra! Nebude stačiť budúci týždeň?" nadvihla som obočie, vyhrabala sa spod periny a pozrela naňho.

"Nie."

"Agrrr..."

"Nezúr."

Len som prekrútila očami a naspäť sa hodila do perín.

"Zajtra ráno ťa berem. Nemôžeš byť sama doma! Ja a aj Ebba sme už v práci."

Ďalej som ho nepočúvala. Ja nechem ísť do školy! Nemôže mi zaplatiť domáceho učiteľa?! Bola by som radšej! Zase kopa priblblích ksichtov! Deti rozdelené na skupinky, školská královná, roztlieskavačky, futbalisti, deti bohatých tatkov.... A mnoho iních. Vôbec sa mi nechce! Keby že aspoň budúci týždeň! Nie! Niekto si zmyslel že nemôžem byť sama doma! Ako by som musela byť pod stálim dohľadom! (podľa psychológov by som mala byť, ale srať ich. Keď sa mi to nepodarilo raz, druhý krát to už robiť nebudem!)
Ale mala by si! Vieš, čo nevíde na prvý krát môže vísť na druhý!
Vypadni! Zatvorila som oči a snažila sa dostať ten hlas z hlavy.
Ale no hádam nechceš na mňa zabudnúť?!
VYPADNI! Zvrieskla som na celý dom.
Ok.
Takže susedia nás budú mať za šialencou. Prečo nie??

Postavila som sa z postele a rovno som sa presunula do kuchyňe. Na stole boli položené moje raňajky. Zobrala som ich a hodila do koša. Nebudem sa napchávať! Už teraz ma je viac než dosť!

Máš pravdu! Konečne sa na niečom zhodneme!

Privrela som oči a pomaly vytláčala ten hlas z hlavy!

Zapozerala som sa z okna. Nechcem ísť do školy! Nechcem ísť medzi ľudí! Nechcem vísť z domu! Nechcem žiť!

Ale veď nemusíš. Kto by ťa chcel!? Všetci ťa nenávidia, nikto ťa nechce! Si škaredá! A povedzme, si kto by takú škratu chcel?!

"Nikto....." Potichu som povedala do vzduchu.

Urob! Urob to! Nikomu nebudeš chýbať! Si len odpad o ktorý nikto ani len nezakopne! Urob to! UROB TO! UROB TO! Si na to dosť odvážna?!

NIE!

Myslela som si! Si nikto! NIKTO! NIKTO! NIKTO! NIKTO!
Ozývalo sa mi v hlave.

"Prosím choď preč! Vypadni! Vypadni z mojej hlavy!"

Mňa sa len tak nezbavíš!

"Nie ...
....
.... NIE! Vypadni!
NENÁVIDÍM ŤA!!"

NIE! Ty nenávidíš seba! Nehádž to na mňa! Ja za to nemôžem! A ty ti veľmi dobre vieš!

Päsťe som zovrela ešte silnejšie.

"Nie! Nie! Odíď! Odíď z môjho života!"

NIE! A TY TO DOBRE VIEŠ! JA SA LEN TAK NEVZDÁM!!!! JA NIE!

Slzám som dala voľný priebeh. Nevládzem už nie! Už nemôžem!

Tak to urob! UROB TO! Neboj sa! Urob to! UROB!

"Čo odomňa chceš?! Tak povedz! ČO ODOMŇA CHCEŠ?!"

Ty to veľmi dobre vieš!

"Neviem...
....j-jja....NEVIEM!"

Ale vieš! Sprostá zatiaľ nie si!
Zatiaľ......

Už som to nevydržala! Naplo ma. Rozbehla som sa k prvemú zachodu a spustila. Napínalo ma stále viac a viac.

Keď som konečne skončila, oprela som sa o stenu. Privrela oči a plakala.....plakala a plakala. Na nič iné som sa v tú chvíľu nezmohla.

"Prečo?" zašepkala som do vzduchu úplne slabá. Nevládzem.....

Hi
Je mi veľmi ľúto že som dlho nepridávala žiadne časti. Mrzí ma to ja som mala teraz toho veľa. Vianoce....škola.....a tak. Dúfam že sa vám časť páčila☺ budem rada ak zanecháte niaki názor v komentároch❤❤❤
Love U guys