Oh, Andrew...
Spomínaš si na ten deň, keď sme sa stretli na obede ?
Nie. Jasné, že nie.
Pre teba to bol obyčajný obed.
No mne to utkvelo v pamäti.
Sedela som pri vedľajšom stole.
Jedáleň bola prepchatá.
Ale pri tebe bolo jedno miesto voľné.
Naklonila som sa k tebe a spýtala som sa, či si môžem zobrať príbor.
Ty si sa s miernym trhnutím otočil.
A odvetil si jednoduché áno.
V duchu som jasala.
Nad tým, že som ťa konečne počula prehovoriť.
To jedno slovíčko mi znelo v ušiach po zvyšok dňa.
Podal si mi ten príbor.
Prsty sa nám na stotinu sekundy dotkli.
A ja som sa cítila... zvláštne...
