Oh, Andrew...
Spomínaš si na to, čo sa stalo o mesiac a pol neskôr ?
Nie. Jasné, že nie.
Potešilo by ma, keby si si to pamätal.
Pre mňa to bolo výnimočné.
Bolo to pár dni po tom, ako u nás v meste rozmiestnili po uliciach klavíre.
Konečne mestská rada spravila niečo správne.
V ten deň som išla domov z tréningu.
Zaujal ma klavír, ktorý bol nafarbený na zeleno.
Pri rieke.
Prišla som k nemu.
Otvorila som ho a sadla som si.
A začala som hrať.
Beethovenove Pre Elišku.
Nevnímala som okolitý svet.
Nevedela som, ako dlho si ma počúval.
Precitla som, až keď si si pritiahol stoličku a usmial si sa.
Prsty si položil na klávesnicu.
A začal si hrať so mnou.
Vtedy som si to uvedomila... to, ako veľmi som sa do teba zamilovala... to, ako veľmi ťa milujem...
