Oh, Andrew...
Spomínaš si na ten deň, keď si sa dozvedel, že ťa milujem?
Dúfam, že áno.
Aj keď pre mňa to bolo strašne trápne.
A to som na trapasy zvyknutá.
Stála som s mojou najlepšou kamarátkou Giselle na chodbe.
Prázdnej chodbe.
,,Normálne pre mňa prišiel a doniesol mi kvety. No pochopíš to? Ako môže byť niekto taký pozorný a úžasný? Každý jeden večer myslím na to, aké mám šťastie, že si vybral práve mňa," rapotala, celkom zasnívaná.
,,Som rada, že vám to klape a že si šťastná," povedala som. Myslela som to úprimne, ale asi to tal nevyznelo.
Pozrela sa na mňa.
Prečo ma musí mať prečítanú?!
,,Ale notak, Mell. Chápem, čo prežívaš. Mala by si sa naňho vykašľať." Tak ale to už sa mi varila krv.
Je normálna?! Keď ma má tak prečítanú, prečo rozpráva o veciach, čo mi ubližujú?!
,,Vôbec nechápeš, čo prežívam! Ty môžeš mať každého, na koho len ukážeš! To si hovoríš najlepšia kamoška?! Veľmi dobre vieš, ako mi to ubližuje, ale aj tak o tom rozprávaš!" vychrlila som na jeden nádych.
Tvár mi horela.
Moja nálada klesla pod bod mrazu.
,,Mala by si ho nechať tak, Mell. Len sa ti snažím pomôcť," povedala previnilo.
,,Celý čas sa o to snažím. Ale nejde to."
,,Prečo, Mell?" opýtala sa. Vedela som, že to nechápe. A ani nikdy nebude.
,,Lebo ja Andrewa milujem!"
Zostala tam stáť, načisto šokovaná.
Zvrtla som sa na podpätku a chystala som sa odísť.
No aj ja som zastala, rovnako šokovaná ako Giselle.
Príčinou môjho slabého infarktu si bol ty, Andrew.
A ja som si bola istá že si všetko počul. Nakoniec, tvoj výraz hovoril za všetko...
