Oh, Andrew...
Spomínaš si na ten deň?
Verím, že áno.
Ja si ho pamätám do poslednej bodky.
Bolo to asi mesiac po tom, ako si sa rozišiel s Hannah.
Celý ten čas som ťa nevidela a ani si sa mi neozval.
Vytiahol si ma von.
Celý si žiaril.
Nevedela som prečo.
,,Kam ideme?" spytovala som sa, keď sme nasadali do tvojho auta.
,,To je prekvapenie." Len si žmurkol a zaškeril si sa. Bolo to roztomilé.
Potom si zapol rádio a začal si si spievať.
Znelo to, ako keby sa o spev pokúšal pavián.
Videl si, ako potláčam smiech, lebo si povedal:,,Môžeš sa pokojne smiať nahlas."
Viac mi nebolo treba.
Vybuchla som do smiechu a ty tiež.
Ani som si nevšimla, že sme zastali. Na pláži.
Bolo to úžasne romantické. Teplý letný podvečer, slko zapadalo a bolo počuť len šum mora a škriekanie čajok.
Bolo to dokonalé.
,,Krásne, však?" Pretrhol si spleť mojich myšlienok.
,,Je to perfektné. Ďakujem, že si ma sem zobral." Len som sa šťastne usmiala.
Potom si ma chytil za ruku a vzal si ma na mólo.
Prišli sme na koniec a sadli sme si.
Vyzula som si tenisky a ponorila som nohy do morskej vody.
Zavrela som oči a vychutnávala som si tú atmosféru.
,,Amellia?"
,,Áno, Andrew?"
,,Nezaujíma ťa, prečo som sa správal ako debil?"
,,Samozrejme, že zaujíma."
,,Tak prečo si sa ma na to nespýtala?"
,,Lebo som si bola istá, že mi to povieš sám. Nechcela som byť zbytočne zvedavá."
,,Vieš, ja... V meste, z ktorého sme sa prisťahovali, som spoznal jedno dievča. Bola iná. Veľmi mi ju pripomínaš. Nie výzorom, ale správaním. A máš rovnako nádherné oči, ako ona."
Cítila som, ako sa červenám.
,,Volala sa Leslie. Zamiloval som sa do nej. A z nejakého dôvodu aj ona do mňa. Nechápal som, ako môžem mať také šťastie. Ako je možné, že také výnimočné dievča ako ona si vybralo úplne obyčajného chalana ako som ja," na chvíľu si sa odmlčal.
Chcela som namietať. Ty si všetko iné, len nie obyčajný.
,,Vydržalo nám to rok. Jeden úžasný rok. Chcel som, aby trval navždy. Ale hviezdy boli proti nám. Raz sme išli k nej domov. Museli sme prejsť cez cestu. Ja debil som sa nepozrel na cestu a nevšimol som si rútiace sa auto. Leslie ma za mnou bežala, aby ma strhla naspäť, ale bolo neskoro. Ja som sa dostal do bezbečnej vzdialenosti, no ju to auto zrazilo. Bola na mieste mŕtva." Po lícach sa ti kotúľali slzy.
Podišla som k tebe a silno som obmotala ruky okolo tvojho pása.
Opätoval si mi to.
,,Bol som z toho mimo. Celý ten čas, kým sme sa nepresťahovali, so sa z toho spamätával. A bol by som sa z toho celkom dostal, nebyť teba."
Mykla som sa.
,,Neboj, neobviňujem ťa. Len mi ju neskutočne pripomínaš. Si rovnako nádherná a ku každému sa snažíš byť milá, tak ako ona. Si iná ako ostatní a to sa mi na tebe páči. A tie tvoje oči," zahľadel si sa na mňa tým svojím pohľadom.
,,Správal som sa tak, lebo som sa bál. Toho, že ak si ťa pustím príliš blízko, ublížiš mi tak, ako Leslie. A ja som už nechcel tak trpieť. No nedošlo mi, že tým možno ubližujem niekomu, koho mám rád viac, ako si dokážem predstaviť. Odpustíš mi to, prosím?" Nahodil si prosebný pohľad.
,,Už som ti odpustila." Bola to pravda, ale uvedomila som si to až teraz.
Potom si sa začal približovať.
Podozrivo.
,,Čo to robíš, Andrew?"
Jednou rukou si mi zastrčil za ucho neposlušný prameň vlasov.
Nechal si ju nežne položenú na mojej tvári.
Druhú si pevne obmotal okolo môjho pása, čím si si ma pritiahol ešte bližšie.
,,To, čo som mal urobiť už veľmi dávno."
A potom si ma pobozkal.
Tento raz to bolo iné.
V tom bozku bolo všetko.
Láska.
Vina.
Ospravedlnenie.
Bozkávali sme sa ešte dlho.
Keď sme sa odtiahli, hlboko si mi pozrel do očí.
Čelá sme mali opreté.
,,Vieš, Amellia, za ten mesiac, čo sme sa nevideli, si mi hroze chýbala. Každá moja myšlienka súvisela s tebou. Čo asi robíš? Kde si? S kým si? A potom som si to uvedomil. Teda, vedel som to celý čas, ale vtedy sa to utvrdilo."
Opäť si spojil naše pery.
Bolo to dokonalé.
,,Milujem ťa, Amellia. Ešte nikdy som nič také necítil."
,,Ani k Leslie?"
,,Ani k Leslie. Milujem ťa viac, ako si dokážeš predstaviť. Milujem ťa tak veľmi, že sa to nedá vyjadriť slovami."
,,Oh, Andrew... Ja to cítim rovnako."
KONIEC
