Oh, Andrew...
Spomínaš si na ten deň, kedy si ma zase prepadol v kaviarni?
Nie. Jasné, že nie.
Bola sobota.
Kaviareň bola prázdna.
Len som sedela za pultom a čítala som knihu.
Potom sa ozval zvonček.
Okamžite som nahodila úsmev.
No keď som ťa zbadala, zase som ho zhodila.
,,Ahoj, Amellia," zapriadol si. So širokým úsmevom.
,,Čau," odvrkla som.
Sadol si si ku stolu, z ktorého bol na mňa najlepší výhľad.
Mala som sto chutí prísť a vraziť ti jednu do tých tvojich perfektných zubov.
,,Čo ti môžem priniesť?"
,,Čierny čaj, prosím."
Pustila som sa do roboty.
Položila som ti ho na stôl.
,,Ešte niečo?" Musela som sa ovládať, aby som ťa tým čajom neobliala.
,,Prisadni si ku mne."
,,Nemôžem. Mám prácu."
,,Notak. Veď tu nikto nie je." Nečakal si na odpoveď. Chytil si ma za ruku a stiahol na stoličku.
A môj hnev bol preč.
Bože, prečo?
,,Prepáč mi to, Amellia. Všetko. Správal som sa ako debil."
,,Konečne si povedal niečo rozumné."
Najprv si bol zaskočený, no potom som sa začala smiať a ty si sa pridal.
Potom si začal rozprávať. O všetkom. Rozprávali sme sa až do záverečnej.
Zase som bola šťastná.
Sľúbil si mi, že všetko bude tak, ako predtým.
Uverila som ti.
A ty, celý ten čas, si sa na mňa pozeral tak, ako keby to pozeranie na mňa stálo za to...
