Oh, Andrew...
Spomínaš si na ten deň, keď si mi v podstate povedal, že máš slabosť pre dievčatá s menom, ako mám ja ?
Nie. Jasné, že nie.
Bol to jeden z tých dní, čo si pamätám do poslednej bodky.
Začiatok marca.
Prišiel si pre mňa po výtvarnej.
Vieš, Andrew, niekedy by som chcela nakresliť teba.
Nekonečne veľa krát som to skúšala.
Stále skúšam.
No nejde to.
Potrebujem ťa mať pred sebou.
Potrebujem ťa mať pri sebe.
Prebehli okolo nás dve deti.
,,Amellia, počkaj !" volal chlapec na dievča.
Ty si sa usmial.
,,Vieš, Mell, mám slabosť pre Amellie."
Počula som dobre ?!
,,Teda, ja... neber to nijak zle, ja-"
Vetu si nedokolnčil.
S hlasným smiechom som sa ti hodila okolo krku.
Keď sme sa od seba odlepili, vyhrnul sa mi rukáv.
A tam trónil náramok s mojim menom. Amellia.
Len si sa na široko usmial, zadíval si sa na mňa a povedal si:
,,Si strašne krásna, Amellia," zdôraznil si moje meno, ,,hlavne, keď sa usmievaš. Rob to častejšie."
Žmurkol si a vtiahol si ma do objatia.
A ja som ťa poslúchla... zvyšok dňa som sa usmievala. Úprimne...