Hannah

1. týždeň

Kráčal som k okienku s výdajom jedla. Plastová tácka, plastový príbor, vlastne len lyžička, plastový pohár. Žiadne sklo, porcelán, keramika, nič. Starší muž predo mnou sa do jedla pustil, akoby týždeň nejedol. Polovicu pritom rozhádzal z taniera na stôl. Znechutene som na neho zagánil a vzal si svoj prídel. V malom kelímku sa prevaľovala jedna biela tabletka. Ani som nevedel jej názov. Ale po každom obede som ju musel zjesť, ak som to neurobil, donútili ma. 

Bol som tu už týždeň a dúfal som, že tu nájdem niekoho normálneho. Iste. Na psychiatrii. Ale aj tak ma prekvapilo v akom stave boli niektorí ľudia. Boli tu muži aj ženy v rôznom veku. Jeden pán sa neustále rozprával so svojimi neviditeľnými priateľmi, iný zasa neprítomne hľadel pred seba a občas začal vykrikovať nezmysly o mimozemšťanoch. Všimol som si aj jedno mladé dievča, ktoré sa neustále kývalo dopredu a dozadu, akoby sa hojdala. Mala jazvu okolo krku, zrejme sa pokúsila spáchať samovraždu. 

Tak ako aj ja. Ale ona si vybrala povraz namiesto žiletiek. Prešiel som očami po mojich ranách na zápästí a rýchlo sa opäť sústredil na obed. Nahádzal som do seba nechutnú masu a vložil si do úst tabletku. Vypil som hlt vody a niesol tácku späť. Staršia žena v bielom odeve ma donútila otvoriť ústa a kontrolovala, či som pilulku prehltol. Keď si bola istá, že áno, pustila ma do izby a zamkla. 

Vytiahol som si bielu tabletku z úst a strčil ju do malej dierky v matraci. Spravil som to druhý krát, odkedy som tu. Tri dni som ten hnus jedol, ale bolo mi z toho strašne tak som sa rozhodol, že to brať nebudem. Nech už to bolo čokoľvek. 

Sadol som si na posteľ a čakal, kým skončí obed. Poobede nás púšťali do záhrady, alebo nám v jedálni dovolili hrať hry, či pozerať telku. 

Keď som vychádzal z budovy, všimol som si nižšieho chalana s tmavými vlasmi ako sa rozhliada a premýšľa kam ísť. Určite tu bol nový, doteraz som ho tu nevidel. Dobehol som ho, bol asi v mojom veku a dúfal som, že aspoň s ním sa bude dať zhovárať. 

"Ahoj." Neisto som ho pozdravil, načo hneď zareagoval.

"Čauko. Čo tu máme robiť? Len tak sedieť a pozerať doblba či čo?" Jeho tón sa mi páčil. Hneď ma zaujal svojím postojom k tomuto miestu.

"Ak chceš. Ja si väčšinou vypýtam nejakú knihu, aby som aspoň niečo robil. Väčšina ľudí tu o sebe vôbec nevie, tak len chodia hore dolu, alebo sedia niekde v kúte. Som Harry." Podal som mu ruku, ktorou mi jemne potriasol.

"Nate." 

"Prečo si tu?" Spýtal som sa opatrne.

"Depresie, agresia, takmer som zabil otčima. A ty?" Páni. Zrejme si to zaslúžil. Bez váhania som odpovedal.

"Pokus o samovraždu, po smrti priateľky." 

"Sorry kámo." Usmial sa na mňa a ja som len chápavo prikývol.

"Nápodobne." Konečne. Konečne, jeden normálnejší človek v tomto blázinci. Už som myslel, že mi hrábne ešte viac z toho ticha a večných nočných môr, ktoré ma trýznili. Snáď sa ďalšiemu pokusu o samovraždu vyhnem. Aj keď mi Leah moje zlyhanie pripomína v každom sne. Každú noc.