Hannah

Leah

Doktor na mňa chápavo pozrel a prikývol. 

"Takže si si tu našiel priateľov a teraz si myslíš, že im ublížili?"

"Viem to. Počul som ju kričať." Hľadel som na neho s úzkosťou a potom som si zložil hlavu do dlaní. Doktor zabúchal na dvere a prikázal, aby priviedli hlavnú sestru, ktorá už o pár sekúnd stála s nami v izbe. 

"Prosím vás, povedzte mi. Nachádzajú sa v sanatóriu pacienti Hannah a Nate? Mladé dievča a chlapec asi v jeho veku?" Sestra okamžite potriasla hlavou.

"Sám viete, že nie. Nikto taký tu nie je. Máme pacientku menom Hannah, ale tá má vyše 60." Prudko som vstal a postavil sa proti nej.

"Klamete, všetci klamete. Niečo ste im urobili a teraz to chcete ututlať. Videl som ich, rozprával som sa s nimi. S oboma. Predsa viem, čo som videl. O čo vám ide?" Pľúca sa mi stiahli, čupol som si a stiahol hlavu medzi kolená. Zdalo sa mi, že steny na mňa padajú. Sestra bez slova odišla a doktor zmenil tému.

"Harry. Harry!" Oslovil ma ráznejšie, keď som nereagoval. Zdvihol som hlavu. 

"Vieš, prečo si sa sem dostal? Prečo si tu, chlapče?" Trochu som sa upokojil.

"Leah. Po....po jej samovražde som sa zrútil." Doktor prikývol a ukázal na moje ruky.

"Tie jazvy. Odkedy ich máš?" 

"Vravím vám, po tom čo sa Leah zabila som bez nej nevedel žiť. Chcel som byť s ňou. Tak som ..." Doktor opäť prikývol a sadol si oproti mne na podlahu.

"Pamätáš si, keď si bol u mňa prvý raz?" Prikývol som a nechápal, prečo sa na to pýta.

"Vtedy si ich ešte nemal. O samovraždu si sa pokúsil až v sanatóriu." Nechápavo som na neho vyvalil oči.

"Čože? Čo? Zbláznili ste sa? Nie. To....to nie. Nie." Trhane som zo seba vysypal a zahľadel sa do zeme. Roztrasené prsty na rukách som si vrýval do lýtok a stále opakoval "Nie", kým ma neprerušil doktor.

"Harry. Chlapče," položil mi jemne ruku na rameno," Leah nie je mŕtva." Vydesene som zdvihol pohľad na neho a vtedy sa mi v hlave objavil obraz z toho večera.