Not so Merry Christmas (Michael Clifford) [m.c.]

" Ospravedlňujeme sa za spôsobené komplikácie."

Viete, sedieť na letisku a čakať na to, pokiaľ sa z tých reproduktorov ozve konečne ten hlas dispečingu, ktorý vám má konečne oznámiť, že môžete nastúpiť do svojho lietadla, nie je taká sranda, ako sa zdá.

Sedela som a čakala, až sa obrovskou letiskovou halou konečne ozve: „ Prosíme cestujúcich letu do Bostonu, aby sa dostavili k bráne 9. Opakujem. Prosíme cestujúcich letu do Bostonu, aby sa dostavili k bráne 9." Ale moje prosby neboli vyslyšané ešte dosť dlhý čas. Zadok som mala už „zdemolovaný" zo sedenia na stoličkách a plné zuby decka, ktoré si vedľa mňa vyspevovalo vianočné koledy a prstom si dolovalo „poklad" vo svojom nose. Naozaj neviem, čo tam chce vyhrabať. Ten tam hore asi nechce, aby som mala aspoň raz vo svojom živote pokojné vianočné sviatky strávené v kruhy mojej podarenej rodinky.

Teda podarenej, ako podarenej. Mama by určite napiekla tonu jedla, ktoré by sme aj tak nikto nezjedli. Lebo nie všetko, čo naša mama uvarí, je „poživateľné". Ale väčšinou sa to všetci snažíme prekusnúť a vždy nasadíme také presvedčivé úsmevy, že ani mama nevie, že klameme rok čo rok. Divím sa, že na to ešte neprišla.

Otec by zasa trávil sviatky hádaním sa so susedom o to, kto má krajšiu vianočnú výzdobu. Nechápem, aký to má zmysel. Veď predsa každý rok máme tú istú výzdobu a musíme si to povedať na rovinu. Náš sob s jedným okom, ktorý vyzerá, ako keby ho práve postrelili a on musel prebehnúť cez rozpálený gril, nie je práve najkrajšou vianočnou výzdobou, akú môžete v Bostone vidieť. No zato náš sused má Santu, ktorý deťom prívetivo spieva pesničky na želanie.

Minulý rok mi však rupli nervy z počúvania týchto „previanočnených" a otrepaných kolied a spolu s mojim bratom sme podnikli tajnú akciu. Zobrali sme mamine krajčírske nožnice a o pár minút neskôr bolo po drôtoch, ktoré preberali Santove hlasivky k životu. Samozrejme sa to na druhý deň nezaobišlo bez susedových vzlykov a nárekov, ktoré sme museli počúvať ešte pol dňa, ale nakoniec mu došlo, že vzlykanie mu jeho milovaného Santu nevráti. Myslím, že tento rok to vzdá a tak má náš jednooký Rudolf aspoň raz šancu na výhru, no nie?

No a brat si zasa privedie svoju ženu a dieťa. To som povedala veľmi chladno. Môj milovaný bratríček mi znova do domu privedie moju prenádhernú švagrinkú a aj moju zlatulinkú neterku. Ale nie, teraz naozaj vážne. Mám ich rada, ale no... Keby ste poznali môjho brata, tak by ste to pochopili.

Má v sebe stále kus dieťaťa a myslím, že tak to zostane navždy. Z nás dvoch som bola ja vždy tá chytrejšia, aj keď som bola mladšia. Najkrajšie je, keď ich vidím s malou Zoe hrať sa na lietadielka. Myslím, že môj brat si to užíva viac ako ona. A keď havarujú, neraz mu vypadne slza, lebo ľutuje každého, kto tam vtedy sedel. Divím sa, že Charlotte s nimi dvoma ešte nestratila hlavu, keďže Zoe je celý otec.

Milujem sviatky s rodinou. Vždy mi to pripomenie, že mám miesto, kde sa môžem znova vracať a kde ma vždy príjmu s otvorenou náručou. Keby som povedala, že nie sme čudní, „kakala" by som si do úst. Síce sme trochu strelená rodinka, ale sme originálni a to nás robí špeciálnymi.

Po pár odbehnutí na záchod, dvoch kávach a polhodinovom „šlofíku" sa po hale rozniesol hlas, ktorý mi však neoznámil práve dobrú správu. „ Let z New Yorku do Bostonu sa z dôvodu zlého počasia ruší. Opakujem. Let z New Yorku do Bostonu je z dôvodu zlého počasia zrušený. Ospravedlňujeme sa za spôsobené komplikácie." Tak toto bolo načisto v keli.

Moje ruky ihneď schytili moju kabelku a začala som sa v nej prehrabovať s cieľom nájsť svoj mobil. Po útrpnom hľadaní v mojej čiernej diere a.k.a. moja kabelka som našla dlho vytúžený mobil. Moje prsty prechádzali po zozname kontaktov, ktorých mám teda naozaj hojne, až som nakoniec prišla k číslu mojej mami, pri ktorom mám srdiečko. Však viete. Mama s dcérou.

Neváhala som a stlačilo zelené tlačidlo na volanie a dúfala, že mama bude mať nejaké geniálne riešenie, ktoré vyrieši túto „zapeklitú" situáciu a hlavne, že to zdvihne. Po pár zvoneniach mi zdvihla telefón a svojim prekrásnym hláskom zaštebotala: „ Ahoj, zlatíčko, tak čo, už si na ceste?" Áno mami, určite by som ti volala iba tak pre nič, za nič.

„Nie mami a myslím, že ani tak skoro nebudem. Zrušili nám spoj, kvôli zlému počasiu. No a teraz mi musíš povedať, čo s tým." Svojimi očami som počas telefonátu prechádzala po celej letiskovej hale, v ktorej sa práve množstvo ľudí bralo na odchod, pretože im, podobne ako aj mne, zrušili lety.

Mladá rodinka si práve brala kufre a ich dcérka sa vedľa nich hrala so svojím mackom. Na druhej strane haly bol práve hipisák s dúhovou čiapkou na hlave, dlhými dredmi a snažil sa natlačiť si svoje veci do kufru. Pozorovala som mladé letušky, ako s kuframi behajú tam a naspäť. Myslím si, že by ma bavil život letušky. Stále objavovať nové miesta a nemať žiadne starosti s platením leteniek.

Počas svojho obzerania sa po divoch tejto obrovskej haly som aj zabudla, že mám mamu na linke. Prebudil ma až jej zvonivý hlas po dlhom tichu. „A čo tak požičať si auto?" vykríkla, až mi skoro bubienok vybuchol. Čo človek narobí, keď má jeho mama tak zvonivý hlas.

„Vidíš, mami? To nie je až taký hrozný nápad." Vedela som, že moje prikyvovanie a úsmev na tvári mama vidieť nemôže, ale bola som naozaj rada, že niečo vymyslela. Nechcela by som sviatky tráviť mimo rodiny. Akokoľvek ma niekedy nesmierne vytáčajú, či už ich blbými poznámkami, alebo iba svojimi rutinnými skutkami, neviem si predstaviť Vianoce bez nich. Takže si musím zohnať auto. To bude asi dosť blbé zoháňať ho takto na poslednú chvíľu, keďže si ho určite všetci budú chcieť požičať.

„ Ja nemám nikdy zlé nápady, zlatíčko. Sama to vieš." V telefóne som mohla počuť jej zvonivý smiech. No mami, o tomto by sa dalo trošku polemizovať, nemyslíš?

„ O tom som nikdy ani len nepochybovala. Ozvem sa. Ahoj." Mama ma nestihla ani odzdraviť a ja so jej už pokladala telefón. Hurá, zhánať auto. Mobil som napchala do mojej čiernej diery, zhrabla som kufre a kabelku a išla som hľadať nejaké zaujímavé informácie.

Musela som síce prejsť cez polovicu haly, predierať sa cez masy ľudí, ale oddýchla som si, keď som uvidela tabuľu s informáciami. Rýchlymi krokmi som prekľučkovala pomedzi ľudí, ktorý vláčili svoje kufre, až som sa dostala k môjmu vytúženému cieľu. Za pultom stála milá pani s úsmevom na tvári, ktorá bola asi ochotná tu pracovať a nie ako ostaní, ktorí sa tvárili kyslo ako citrón, ktorý si dávam do čaju. Vlasy mala zopnuté do pevného drdolu, ktorý jej držala veľká strieborná spona a na svojej visačke mala napísané meno Rosemarie. Pekné meno.

Nasadila som svoj úsmev číslo desať a z úst konečne dostala svoju prosbu, ktorú sme však s jedným človekom vyslovili naraz: „Potrebujem auto!" Vtedy sa moja hlava otočila o 180 stupňov a stála som tvárou v tvár chlapcovi s krikľavo-červenými vlasmi, ktoré by ste neprehliadli ani z Marsu.