Not so Merry Christmas (Michael Clifford) [m.c.]

"Milujem tvoj smiech."

Mojím telom prechádzal elektrický šok. Pod dotykom jeho pier sa tie moje rozpohybovali, ani som nevedla ako. Akoby to už bol reflex na tie Michaelove.

Vedela som, že toto nie je dobré. Nemôžeme v tom pokračovať, pokiaľ nechceme, aby naše trápne lúčenie bolo ešte trápnejšie. Nemohla som sa však odtrhnúť.

Po dlhej chvíli, cez ktorú Michael skúmal každé jedno zákutie mojich pier, ich ovanul chlad.

Svoje čelo oprel o to moje a stále so zatvorenými očami predýchaval všetok ten kyslík, který v sebe držal.

„ Prečo mi to robíš?" chraplavo sa spýtal. Jeho zrýchlený dych narážal do mojej tváre.

„Neviem, čo presne ti robím, Mikey, ale ani ty mi to neuľachčuješ." Uchechtla som sa. Ja sa asi vždy budem smiať na každej blbosti, ktorá ani nie je vtipná. Mala by som sad dať vyšetřit.

„ Milujem tvoj smiech." zasmial sa svojím zvonivým smiechom.

„ A ja zasa nemôžem povedať, že tvoj smiech nenávidím," preniesla som, „ protože ho tiež milujem. Znie to veľmi smiešne."

„Čo?" nechápavo sa na mňa pozrel.

„ Tvoj smiech."

„ A čo ti na ňom príde vtipné?" stále na mňa nechápavo pozeral tými svojimi obrovskými zelenými očami. Zamilova som sa do jeho očí. Sakra, Hailey, daj si facku!

„ Znie úplne, ako keď sa smeje Lloyd z filmu Blbí a blbší." To už sa nemôžem ubrániť smiechu na jeho výraze v tvári. Ako môžeme vždy prejsť z takej dramatickej chvíle, do takejte situáci?

„ Ty si videla Blbí a blbší?" opýtal sa ma a obočie mal až niekde hore na čele. Prečo sa tak čuduje?

„ Ano?" spýtala som sa úplne vyvedená z miery.

„ Ako môžeš byť taká dokonalá?" pokrútil hlavou a zamrmlal si popod nos. Asi som to nemala počuť, ale ups, stalo sa.

Mierne som sa začervenala, ale svoju hlavu som obrátila von z okna, aby to nezaregistroval.

Motor auta so zavrčaním naskočil a my sme vyšli z príjazdovej cesty hotela, kde sa odohralo toľko vecí, ktoré z hlavy nikdy nepustím.

Oči sa mi samovoľky zatvárali, ale chcela som zostať hore. Nechcela som prespať cestu s Michaelom, pokiaľ sú toto posledné chvíle, ktoré spolu prežijeme. Bude to lúčenie veľmi trápne, alebo z toho spravíme totálne komédiu? Bojím sa, že sa rozplačem. Nechcem si to priznať, ale bude mi za týmto červenohlavým chlapcom veľmi smutno.

„ Kľudne si pospi, Lee." Ozval sa Michael, ktorý mal ruku položenú na volante a druhou zvieral pakú na radenie rýchlosti.

„ Nechce sa mi." prehodila som, pozerajúc sa na Michaela.

„ Vyzeráš, ako zombie. Pokiaľ nechceš naplašiť rodičov, tak by si si mala aspoň na chvíľu pospať." kútiky jeho pier sa zdvihli do úsmevu a pozrel sa smerom na mňa.

„ Ako to, že ešte žiješ?" spýtala som sa.

Poviem vám, že viac nechápavý výraz ste ešte nikdy v živote nevideli.

„ Čože?" v jeho očiach sa zračila úplná zaskočenosť a nechápavosť. Ten má ale dlhé vedenie.

„ No, keď ma vidíš, ako zombíka. Ako to, že si ešte nedostal srdcovú porážku? Veď ja sa vždy naplaším sama seba, a to iba keď idem okolo zrkadla po ráne." zamumlala som.