Not so Merry Christmas (Michael Clifford) [m.c.]

"Volanie prírody."

Už v prvých minútach našej spoločnej cesty som začala pochybovať, či bol naozaj dobrý nápad, aby som si s týmto, naoko normálnym chalanom sadla do tohto auta, ktoré bolo pojazdné, už za vlády Hitlera. Nie, že by som nebola spokojná s týmto našim úžasným Ferarri, ale no... Asi som si našu cestu predstavovala trošku inak.

Michael nasadol do auta a nezabudol dostatočne silno tresnúť tými dverami, až mi z toho nadskočila moja zadnica.

„ Čo trieskaš tými dverami? Sú tvoje?" sykla som smerom k nemu, keď si pán Dokonalý uráčil posadiť svoj kráľovský zadok na sedadlo vodiča. Cítila som sa, ako keby som sa vrhla strmhlav do jamy levovej.

Tak si to zrekapitulujme. Sedím v aute s človekom, o ktorom nič neviem. Neviem, či je dobrý šofér a jeho jazda nebude posledná, ktorú pred svojou smrťou zažijem. Neviem, či je dobrý spoločník, pretože ako ma každý pozná, ja nedokážem nerozprávať. Proste mi huba ide v jednom kuse a nikdy sa nezastaví. Nemienim mu tu všetko rozprávať, ale neznesiem ticho. Rekapitulácia zhrnutá.

„ Nie sú moje a som za to naozaj rád." Jeho ruky schytili bezpečnostný pás, ktorý nakoniec zastrčil do zámky bezpečnostného pásu. Ja som nasledovala jeho konanie, lebo som vedela, že to bude jazda rýchlo a zbesilo.

V bruchu sa mi začali tvoriť uzlíky strachu a adrenalínu, keď Michael otočil kľúčom v zapaľovaní.

Motor s rachotom naskočil a autom sa začala šíriť vibrácia, ktorá mi vystrelovala do zadku.

Zo sedadla spolujazdca som mala vlastne masážne sedadlo, až na to, že to vôbec nebolo také príjemné, aké by to malo v skutočnosti byť. Rukami som kŕčovito zovrela spodok svojho sedadla a moje nechty som zarývala do mäkkého materiálu sedačky.

Započula som Michaelovo tiché zachichotanie, a tak som na neho hodila jeden z mojich najlepších vražedných pohľadov.

„Čo ti je, sakra, smiešne?" precedila som spomedzi svoje zatnuté zuby. Na jeho tvári sa objavil víťazoslávny úškrn.

„ Mala by si sa vidieť. Teraz naozaj vyzeráš akoby tvoj život bol v mojich rukách." vykoktal zo seba pomedzi svoj, teraz už hlasný smiech, ktorý sa ozýval po celom aute.

„ A nie je snáď? Ak by si chcel pripomenúť, práve tu sedím s TEBOU v jednom aute a ani ťa nepoznám." vyhŕkla som na neho a svoj pohľad som zabodla do toho jeho.

„ Po prvé... ani ja ťa nepoznám, takže klídek a po druhé... cestou sa môžeme spoznať." zdvihol svoj druhý prst, aby dal príraz na druhú možnosť. O čo tomu chlapcovi kurňa ide?

„ Si čistý Clifford?" s jedným nadvihnutým obočím som sa mohla pozerať do jeho zelených očí, ktoré stále blúdili buď po mojom ksichte alebo iných častiach tela. Mám tam snáď tarantulu alebo čo?

„ Nie vieš, som špinavý." Tá irónia z neho normálne sálala. Toľko irónie nahromade som ešte nikdy nevidela. To sa snáď môže stať iba nám dvom.

„ Je to vidieť." Sarkasticky som sa na neho zaškerila

„ Tým si akože chcela povedať čo? Že smrdím?" jeho obočie vystrelilo do výšky new yorského mrakodrapu.

„ A ty mi chceš zasa povedať, že vieš cítiť očami?" jeho zmätený pohľad znova zablúdil ku mne. Asi vôbec nepochopil o čom sa tu teraz bavíme.

„ Chcela som tým povedať, že si zabudol zmyť ten kečup z hlavy." Mohla som vidieť, ako jeho stisk na volante zosilnil až mu zbeleli hánky. No asi som to už trošku prehnala.

„ Nezahrávaj sa s ohňom, Hailey." Upozornil ma Michael, na čo sa mu odo mňa dostalo znovu iba sarkastickej poznámky.

„ Vzadu máme hasiaci prístroj, takže sa ohňa báť nemusím." Moje oči prelietavali z jeho napnutej sánky na jeho plné pery. Do kelu Hailey, na čo to myslíš? Prestaň!

„ Nemyslím si, že toto auto je vybavené hasiacim prístrojom." na Michaelovej tvári sa znovu zjavil ten jeho úšklabok, ktorý na ňom musí každý naozaj milovať.

Radšej som už nič neodpovedala a nechala som ho, nech si konečne v tichosti riadi toto naše autíčko, ktoré ide pomalšie ako slimák, ktorý dostal zápchu. Vrnčanie motora bolo čoraz hlasnejšie.

Počas našej cesty sa za naším vrakom otočilo viac, ako by ste čakali. Deti si ukazovali prstom a ťahali rodičov za kabát, aby im odpovedali na otázku: „Ako je možné, že taká plechová kocka ešte jazdí?"

No viete, deti v dnešnej dobe už takéto postaršie autíčka nepoznajú. Ale svoj mozog som kľudnila tým, že je predsa pocta viesť sa v aute, ktoré bude za chvíľu na výstave z konca devätnásteho storočia.

A keď sa k tomu ešte pripočíta táto Michaelova jazda, myslím, že koniec tohto auta nastane skôr ako povieme: Michael je totálny magor, ktorý nevie riadiť auto.

Každý jeden výtlk. Každá jedna mláka, ktorú Michael videl na ceste, musel nabrať. Na neho nestačí zahučať raz nech tak nejazdí. Nie, vy to na neho musíte hučať v jednom kuse, ale on si aj tak robí svoje.

Niekedy mám chuť ho chytiť pod krky a otrieskať mu tú jeho prefarbenú hlasu o betónový múr najbližšieho chodníku.

Po dvoch hodinách, počas ktorých som si stihla vyčistiť hlavu pomocou spánku sa ozval Michael, čím ma vyrušil z môjho krásne sna plného jednorožcov s cukrovou vatou namiesto hrivy.

„ Ja potrebujem ísť."

„ Kam potrebuješ ísť?" Otrávené som sa ho opýtala a pregúľala som svojimi očami, lebo už mi liezlo na nervy, ako jeho noha behá na plyne hore a dole.

„ Volanie prírody." Jednoducho odpovedal.

„ Vieš, Michael, dievča s dvojzmyselnými narážkami, ako som ja, by toto mohlo pochopiť v dvoch zmysloch, čo ti už vyplýva z názvu „ dvojzmyselné", takže mi to musíš upresniť." Mali ste vidieť tú rýchlosť akou sa jeho hlava otočila mojím smerom.

Moje ruky vystrelili nad hlavu v znaku obrany a z úst sa mi vydral hrdelný smiech. Ten chalan naozaj nič nechápe.

„ Ty si taká prasiarka." Znechutene ale zároveň pobavene na mňa Michael uprel svoje zelené oči, ale následne zaparkoval pri najbližšom malom lesíku, kde potreboval vykonať jeho „volanie prírody".

Keďže sme toho zatiaľ veľa neprešli to znamená, že pred nami máme ešte päť a pol hodín cesty. No zbohom svete.

Po asi neskutočne dlhých piatich minútach, počas ktorých som rozmýšľala, kde sa do takého chalana, ako je Michael môže toľko zmestiť, som uvidela, ako sa znovu blíži k nášmu autu a cestou si dopína rozopnutý poklopec.

„ Tak čo? Vykonané?" spýtala som sa ho a mohla vidieť, ako mu mierne zružoveli líca. To snáď nie je možné! Michael Clifford sa červená! Moje nervy, ľudia, toto niekde zapíšte! Ale prečo sa červená? Snáď...

„ Zdá sa ti, že by som tam stále trčal a čúral?" jeho sarkazmus bol znova na scéne. Ale teraz som si aspoň istá, čo tam robil. Autom sa znova rozozvučalo burácanie motora. Vyzula som si svoje topánky a nohy, ktoré boli navlečené v huňatých bodkovaných ponožkách som si spokojne uložila na dosku auta. Ruky som si dala za hlavu a psychicky sa pripravovala na ďalších päť hodín v prítomnosti pána Dokonalého.

O pár minút na to som mohla počuť, ako sa zo starého autorádia ozvala melódia piesne Miss You od Blink. No do mierneho pomykova ma skôr dostala otázka, ktorá nasledovala hneď potom, čo sa Michaelova ruka znova ocitla na volante.

„ Povedz mi niečo o sebe, Hailey." Jeho hlas bol tichší, ako keď sme si vymieňali sarkastické odpovede, ale tiež bolo počuť v hlase jeho stály elán a nevyprchávajúci elán.

„ Takže niečo o mne, hej?" videla som, ako prikývol. Oči mal upreté na vozovku, jednu ruku mal položenú na volante a druhou si podopieral hlavu, ktorou si sem tam aj prehrabol svoje kečupové vlasy.

„ Tak čím by sme začali..."