Bye.| texting story | 2

16.

Aline

Zobudila ma nejaká nadprirodzená sila. Jednoducho som vycítila, že dnes je špeciálny deň. Zrazu som otvorila oči. Usmiala som sa. Nadýchla som sa vône aviváže, ktorou bol nasiaknutý môj vankúš a rozkašľala sa.
"O bože! Bože, fuj!" nadávala som ticho.
Potom čo som prestala kašľať, som zložila hlavu späť do perín a povzdychla si. Mama by mala prestať do prania pridávať toľko práškov. Zrazu na mňa dopadlo čosi ťažké.
"Aline! Zobuď sa!" skákala mi po hlave Melanie vo svojom novom poníkovom pyžame, ktoré dostala včera na Vianoce.
"Prečo ako?" zabručala som.
"Dnes máš predsa narodeniny!"
"Čudujem sa, že ty sa tešíš viac ako ja."
Melanie sa ticho zasmiala a zliezla zo mňa. Nastalo podozrivé ticho. Zdvihla som únavou poznačenú hlavu, ale to som nemala robiť. Odrazu som na celom tele pocítila ukrutnú zimu. Tá potvora na mňa vyliala vedro s vodou!
"Ty malá sviňa!" Vyletela som z postele a rozbehla sa za ňou. Na chodbe som sa šmykla na niečom mokrom a tvrdo dopadla na chrbát. Zaskučala som. Stopro to tam nechala naschvál. Pozbierala som sa zo zeme a rozbehla sa za vyškierajúcou sa Melanie. Tá vbehla do kúpeľne, nasledovala som ju, no bola rýchlejšia, zavrela za sebou dvere a pricvikla mi prst. Zjačala som od bolesti, až zo spálne vybehla mama. Vlasy mala strapaté, líca červené a oblečený mala čierno ružový župan, narýchlo uviazaný.
"Čo tu stvárate?" zízala na mňa, dúfajúc že sa dočká odpovede, ale ja som - keďže som mala v ústach strčený opúchajúci prst - iba druhou rukou ukázala na dvere.
"Melanie! Padaj von!" rozkázala mama.
"Nemôžem!" ozvalo sa zvnútra. "Aline by ma zabila!" Neexistuje krajší pocit, ako keď zistíte, že sa vás váš súrodenec bojí. Nádhera. Sama pre seba som sa usmiala. Mama podišla k dverám a stlačila kľučku. Zamknuté. Musím, uznať že tá malá má rozum.
"Melanie, vylez von! Aline vyber ten prst z úst, nie si decko!" Nevinne som pokrčila plecami.
"Ale už aj!" zahrmela mama. Kľučka sa pomaly otočila, a Mel vykukla z dverí. To mame stačilo na to, aby ju surovo vytiahla von.
"A stačilo! Obe do svojich izieb! Tu človek nemôže ani...ehm...spať!" Uškrnula som sa popod nos a poslušne sa odšuchtala do izby. Áno, Mel, mala pravdu, dnes mám narodeniny. Ale zrejme si nikto nespomenul...

Zranený prst som si ošetrila a zalepila leukoplastom. Dosť to bolelo. Melanie je strašná mrcha. Urobila som si raňajky a spokojne ich pri telke zjedla. Dnes mala prísť na návštevu mamkina kamoška, vraj tu ešte nebola, ale človek si nemôže byť nikdy istý. Umyla som po sebe riady a vrátila sa do izby. Mokré periny som dala na balkón a išla sa obliecť. Opäť sa na mňa zosypala halda oblečenia. Tentokrát som si vybrala červený vlnený sveter s vločkami a čierne legíny.

Poobede prišla tá mamina kamarátka - vysvitlo, že sa volá Clary - aj s manželom a dvoma deťmi. No krása. Mama ich sprevádzala bytom a ja som chodila za ňou ako ovečka. Clary sa pri každej izbe zastavila a okomentovala ju. Čo sa týka tej mojej, mama mi ešte pred tým, ako prišli, nakázala dať stále mokré periny dnu, takže teraz to vyzeralo, ako by sa na mojej posteli niekto vymočil. S prehliadkou sme skončili pri spálni.
"Takže tu spíte..." konštatovala Clary a ja, akokoľvek som si hrýzla do jazyka, som si neodpustila povedať : "Aj to."
Naskytol sa mi pohľad na prekvapenú tvár maminej kamošky, nechápavé výrazy jej detí a Melanie, mamin znechutený a otcov za všetko hovoriaci výraz. Mama ma poslala do izby, kde som trčala, až kým neodišli. Podarené narodky.