Bye.| texting story | 2

31.

Zagúľala som očami, čo teda robím dosť často a naliala do seba kávu. Žilami sa mi rozlialo príjemné teplo, slastne som si povzdychla. Prešla som k linke, nakrájala chlieb a z chladničky vybrala šunku a syr. Pripravila som desiatu sebe aj Melanie. Moja cesta potom smerovala do izby, kde som si zbalila veci do školy.
"Melanie! Ideme!" zakričala som na sestru.
Čakala som ju pri dverách a neustále sa pozerala na imaginárne hodinky. Keď Mel konečne priletela, zívala som na celé kolo.
"Dávaj pozor, lebo si oslintáš ten nový top." Vyplazila mi jazyk. Okamžite som prestala.
"Ty sa nejako vyznáš." uškrnula som sa. Na chvíľu jej zamrzol úsmev. Využila som to, otvorila dvere bytu a vykĺzla von. Melanie ma šikovne nasledovala. Pribehla som k výťahu, strčila do nášho suseda, ktorý práve vystupoval a rýchlo skočila dnu. Stlačila som nulu. Videla som, ako sa Melanie rúti po schodoch a smiala sa. Každé ráno sme sa takto pretekali. Tá z nás, ktorá ako prvá chytila výťah, sa zviezla až dole a tá druhá musela bežať po schodoch, snažiac sa ju predbehnúť. Prvá vyhráva. Pri tejto hre sa nám však stalo aj pár nepekných zranení. Asi pred dvoma rokmi som sa šmykla na niečom mokrom a zlomila si členok, Mel zas schytala niekoľko odrenín a modrín, keď sa skotúľala dole. No aj tak nás to nikdy neomrzelo.

Hneď, ako na výťahu naskočila nula, som rozrazila dvere a rozutekala sa ku vchodovým dverám. Naraz som si uvedomila, že je tu nejako ticho - nepočula som Mel dupotať po schodoch. Zamračila som sa a pomaly urobila pár krokov k nim. Ticho som našľapovala. Stále nič. Žiaden zvuk. Upravila som si popruhy ruksaka a odhodlane podišla bližšie.
"Melan..." Chystala som sa na ňu zavolať, no z ničoho nič do mňa čosi vrazilo. Zaknísala som sa. Netrvalo dlho, kým som zistila, čo to bolo. Pozbierala som sa a letela za ňou.
"Ty potvora!" vrieskala som, zatiaľ čo sa Mel dusila smiechom. K dverám som dobehla pár sekúnd po nej.
"Ale..." chytala som dych, "...bolo to tesné."
Potichu sme kráčali po chodníku do školy. Melanie si čosi pohmkávala a ja som premýšľala nad tým, ako sa vyvliecť z toho, čo som jej sľúbila. Teda, z toho, čo si ona sľúbila. Lentilky.
Pred bránou školy z nohy na nohu prestupovala Everly. Zrýchlila som tempo a Mel ťahala za sebou.
"Ever!" dala som jej vedieť svoju prítomnosť. Keď ma zbadala, rozbehla sa nám v ústrety. Objali sme sa.
"Ste tu nejako skoro. Čím si ju podplatila tentokrát?" Lišiacky sa usmiala Everly a v modrých očiach sa jej zablyslo.
"Nestojí za reč." Žmurkla som na ňu a chytila ju pod pazuchu. Škola volá.