Opatrne dievčatko, lebo inak...

Dohoda s diablom

Maxim zamyslene poklopkával prstami po stole a hľadel na fotku tmavovlasej dievčiny. Trochu nervózne som oproti nemu sedel a rozmýšľal som o informáciách, ktoré som mu poskytol. Tentokrát si môj ruský princ vybral trochu nebezpečný objekt záujmu.

,,Je to pravda?" Ozval sa zadumane Maxim.

,,Hej, všetko," pritakal som.

,,Zaujímavé."

,,Uvedomuješ si, čo urobila, že?"

,,Áno," prišla prostá odpoveď.

,,A čo budeš robiť?" Spýtal som sa. Na Maxovej tvári sa objavil diabolský úsmev.

,,Pomôžem jej. Čo iné?" povedal akoby mi to malo byť jasné.

,,Pomôžeš? A ako, prosím ťa?" neveriacky som naňho pozrel.

,,Pomôžem jej pokračovať tam kde začala. Určite moju veľkorysú pomoc ocení," povedal samoľúbo a ja som nad ním len pokrútil hlavou.

,,Je mi jej ľúto," hlesol som, no Maxim ma už nepočúval. Videl som ako mu to v hlave šrotuje a tak som sa len postavil a odišiel. Mieril som si to preč z bytu, keď som zazrel na stolci jeho uhlíkové skice. Úprimne ma trochu zamrazilo keď som tam spoznal svoju tvár vedľa jej, Devoninej. Čo má ten človek v pláne?

-------------------------

Cítila som sa akoby som išla na popravu. Dnes bol ten večer kedy som sa mala znova stretnúť s mužom, ktorému som obetovala svoje panenstvo a to pre nič za nič, ako sa ukázalo v minulých dňoch. Všetka moja snaha a námaha prišla navnivoč s jediným telefonátom od Michaela Miltona. Všetko sa mi rozpadlo pred očami ako domček z karát. Tak prečo to nezaklincovať úplne, no nie? Stretnutie s tým pofidérnym maliarom nemohlo dopadnúť horšie, než zvyšok môjho života. A to bol dôvod prečo som teraz išla v taxíku oblečená v obyčajných rifliach, bielom tielku a dlhom svetri až po kolená. Nemala som chuť fintiť sa ani nič iné. Preč so všetkými maskami. Bola som na dne tak nech som aspoň pohodlne oblečená. Ani mejkap som si nedala. Musím priznať, že som čakala, že ma taxikár zavezie do nejakej zapadákovej štvrte. Nie úplnej stoky, no rozhodne nič luxusné. Preto ma prekvapilo, keď sme zabočili k honosnému bytovému komplexu, ktorý len kričal peniazmi.

,,Sme na správnej adrese?" spýtala som sa vodiča.

,,Samozrejme, že hej, slečinka. Sme na adrese ktorú ste mi dali," povedal trochu urazene a už načahoval ruku. Strčila som mu do nej peniaze a vystúpila si. Hneď odfrčal preč a ja som sa s trochu podozrievavým úsmevom vybrala ku vchodu. Vnútri ma čakala recepcia a vrátnik, ktorý ma po pár slovách nasmeroval ku krajnému výťahu. Vraj ma očakával. Nie že by som na podobné prostredia nebola zvyknutá, ale aj tak ma prekvapilo, že tu Max býva. Z toho, čo si vybavujem z nej noci nevyzeral ktovie ako zazobane. V žalúdku sa mi už stihla vytvoriť gulička nervov, keď výťah zacinkal. Dvere sa predo mnou roztvorili a ja som vstúpila do predsiene. Podráždene som prižmúrila oči nad zvoleným dizajnom priestoru. Sivá, strieborná a čierna. Všetko zariadené minimalisticky. Bolo mi hneď jasné, že tak bude vyzerať aj zvyšok bytu. Ako by tam býval robot a nie človek. Pokrútila som hlavou a bez zaklopanie, či iného upozornenia som otvorila dvere a vošla dnu.

,,Teba neučili klopať?" okamžite sa ozvalo vedľa mňa. Hlasno som skríkla a chytila sa za srdce. Tak som sa zľakla. Hlasno som dýchala, keď sa vedľa mňa ozvalo šťavnaté zabublanie smiechu.

,,Myslím, že hodinku mravov by si mal dostať ty." zasyčala som naňho a prvýkrát sa mu poriadne prizrela. Bez tlmeného svetla klubu, či otrasného osvetlenie hajzlov. A to čo som uvidela ma naštvalo. Bol pekný. Ako všimla som si aj vtedy, že nevyzerá zle, ale páni. Ostré lícne kosti, v pravom uchu náušnica, husté hnedé vlasy a prenikavé oči. Zelené ako mach, ale chladné. Taká chladná zelená, ktorá sa do mňa prevrtávala a jeho pery sa zvlnili do úškrnu.