Opatrne dievčatko, lebo inak...

Vitaj!

Asi som už spomínala, že tento Maxov byt bude asi poriadnym rozdielov od toho prvého v luxusnej štvrti, no rozhodne som nečakala toto. Obrovský priestor, ktorý tvorila v podstate len jedna izba bol ...ako to len povedať.. plný farieb. Topánky sa mi šúchali po holom betóne a vo vzduchu bol cítiť náznak chemikálií z farieb. Zároveň som na pokožke cítila chladný vánok, čiže tu bolo aj otvorené okno, chvalabohu. čo však úplne pritiahlo moju pozornosť boli desiatky plátien rozostavaných po izbe a každé bolo jedinečné. Max používal agresívne farby a každý jeden obraz akoby kričal priamo do sveta. Uprostred toho všetkého stál on sám a rukami divoko pohyboval po plátne. Pohľad naňho ma na chvíľu doslova zarazil. Bol bosý, oblečený v obyčajných rifliach a šedom tričku, obidve špinavé od farieb, a predsa na jeho postoji, či tvári bolo niečo heroické.

,,Ani sa k nemu nesnaž prihovoriť. Vo svojom umeleckom tranze by si ani nevšimol, že tu horí, až kým by cez dym nevidel," prehovoril vedľa mňa Nikolaj. Rovnako zaujato ako aj ja, pozeral na Maxa, no s menším pobavením, ktoré mu hralo v úsmeve.

,,Je takýto často?" spýtala som sa. Ani na mňa nepozrel, keď odpovedal.

,,Závisí. Niekedy sú tieto stavy frekventovanejšie, v inom období ho sotva vidím zdvihnúť štetec do rúk."

,,Od čoho to závisí?" moja zvedavosť mi nedala.

,,Od toho, čo sa mu práve preháňa hlavou," poznamenal a konečne sa na mňa pozrel. Jeho oči ma znova upútali, no než som mala šancu sa do nich trápne zapozerať, znova prehovoril.

,,Poď si zatiaľ sadnúť. Dnes si robí len podklad, takže to nebude trvať tak dlho. Dúfam," dodal s veľavravným úsmevom a otočil sa k jednému rohu miestnosti. Bola tam malá kuchynská linka a podľa všetkého, provizórny stôl s dvoma stoličkami. Pokynul mi nech si sadnem a vybral sa k linke.

,,Dáš si niečo? Vodu, kávu alebo malinovku?"

,,Čaj ak máte," poprosila som ho, na čo mi venoval široký úsmev.

,,Môj človek. To len henten tam musí vždy piť ten hnedý maglajz," posťažoval si a začal sa krútiť v malom priestore.

,,Zelený alebo čierny? Iný tu nie je."

,,Čierny s dvoma lyžičkami cukru."

,,Hneď to bude," a odnikiaľ vyčaroval tri hrnčeky. Medzitým, ako chystal horúce nápoje, som sa viac poobzerala okolo seba. Stôl bol pokrytý vrstvami farieb a tie dve stoličky boli úplne rozdielne. Nebol tu televízor, ani žiadna iná podobná technika až na rádio na linke. Pri jednej stene priestor zapĺňali plechovky, tuby a nádoby farieb a na podložkách okolo nich boli chaoticky poukladané náradia. Teda aspoň mne to prišlo chaotické. Mal tu tri stojany, každý vyzeral inak, asi podľa použitia. Nakoniec som si všimla aj bielu plachtu v rohu miestnosti, na ktorej bol matrac. Žiadne periny, len rôzne typy diek a prikrývok, spolu s vankúšmi nahromadenými okolo, že to skoro vyzeralo ako hniezdo.

,,Tu aj spáva?"spýtala som sa, keď si Nikolaj sadol oproti mne. Voda mu v kanvici vrela, čiže mal chvíľku čas na oddych.

,,Ako kedy. Keď sa zabudne tak radšej sa zvalí tu, než aby mal nad ránom cestovať domov. Je to z časti z lenivosti, ale aj preto, že má rád tú jednoduchosť vecí, ktorú si tu vytvoril."

,,Vyzerá to ako pelech pre psa na zemi," povedala som sarkasticky. Pod nos sa tomu zasmial a prikývol hlavou.

,,V tom máš asi pravdu. Ale ver mi, je to dosť pohodlný pelech hodný princa." Vtedy som spozornela.

,,Kým máme teda čas, kým maľuje, môžem sa ťa na nejaké veci spýtať? Vieš, vyzeráš ako jeho pravá ruka, či čo."

,,Daj mi sekundu a môžeš sa pýtať." Vtedy som si všimla, že voda dovrela a on išiel zaliať poháre. Postavil predo mňa môj čierny, ocukrený čaj a myslím, že on si dal niečo také isté. Tretí pohár, ako som si všimla, naplnený kávou odniesol k Maxovi. Postavil ho na podstavec, kúsok od neho, aby ho nezrazil, ale určite si ho neskôr všimol. Potom sa vrátil ku mne a vyzval ma: ,,No pýtaj sa." Preglgla som a v hlave si zrovnala otázky.

,,Najprv mi prosím vysvetli ako to je s tým jeho šľachtickým titulom. Už niečo minule spomenul, no moc som tomu neverila. Čiže ako to s ním je?"

,,Hovorí ti niečo meno Romanovci?" odpovedal mi otázkou. Pokrčila som obočím.

,,Áno. Bývala cárska dynastia v Rusku. Prečo?"

,,Ako iste vieš, s príchodom nového režimu sa nový vodcovi chceli zbaviť predchádzajúcich." Prikývla som.

,,Počula som o tom masakre na posledných žijúc z rodu. Vari niekto prežil?"

,,Veru, áno, ale len veľmi vzdialená rodina, ktorá v čas ušla. Max spolu s bratom sú posledný z tej rodiny. Ver mi, toto rozprávanie je na dlho a bolo by lepšie, ak by si chcela vedieť detaily, opýtať sa priamo Maxa. V krátkosti len, po dlhých rokoch krivdy, Ruský štát daroval dodnes preživšej rodine vysoké odškodné. Samozrejme v tajnosti," Neveriacky som naňho civela a mala som tuším, že aj otvorené ústa.

,,Páni."

,,Veru hej."

,,Dobre, približne chápem jeho históriu, no povedz mi prosím, kto presne si ty. Iný príbuzný alebo len kamarát?" spýtala som sa na rovinu. Pomaly som si usrkávala z čaju, ktorý mi hrial ruky.

,,Oh, ja? Ťažko povedať. Maxa poznám skoro od narodenia. Môj otec predtým slúžil jeho rodičom a na mňa akosi prešla táto dedičná funkcia. Nehovorím, že po ňom upratujem a varím mu, to nie. Skôr ako si predtým povedala. Som taká jeho práva ruka lomeno naj kamoš. Plus, sem-tam nejaké tie výhody," v očiach sa mu zableslo a mne bolo jasné, že mi niečo nepovedal.

,,Čo sú teda tvoje povinnosti?"

,,V prvom rade postarať sa, aby neumrel," povedal otvorene.

,,Ako prosím?" zháčila som sa.

,,Pozri sa naňho. Keď je takýto zabúda jesť, piť, spať. Plus ako väčšina ľudí, aj on má svojich démonov. Nie je však mojím miestom ti toho hovoriť viac. Som si istý, že ako jeho budúca snúbenka budete mať veľa času spoznať sa a pohovoriť," prehovoril s trochou horkosti v hlase. Mne ale po chrbte prebehli zimomriavky. Pripomenul mi prečo som sem dnes v noci prišla a musela som si upiť poriadny glg teplého čaju. Potrebovala som si ukľudniť nervy. V tom mi ešte niečo napadlo.

,,Ublíži mi?" Prekvapene na mňa pozrel a zdvihol obočie.

,,Fyzicky nie. Možno trošku drsný sex, no nikdy by na teba nestiahol ruku. Toho sa báť nemusíš."

,,A čo inak?" nemusela som presne vysvetľovať, čo myslím. Bolo mu to jasné.

,,Bolo by krásne dúfať že nie, ale za túto jeho stránku ti neručím. Áno, pravdepodobne ti ublíži, ale len keď mu to dovolíš." Prikývla som a videla som jeho súcitný výraz.

,,Hovoríš z prvej ruky?"

,,Nanešťastie."

Chvíľu sme sedeli v zborom tichu, len upíjajúc čaj, keď vtom sme začuli buchot. Max prestal pracovať. Utrel si ruky do handry a zavrel tuby všetkých farieb. Potom sa otočil smerom k nám akoby chcel niečo povedať, no vtedy si ma všimol. Oči sa mu rozšírili prekvapením a usmial sa. Nenúteným, bezelstným úsmevom.

,,Dievčatko! Vitaj!"

Dúfam, že sa páčilo a nabudúce to konečne trošku okoreníme. ;)

WandaNezmar