Opatrne dievčatko, lebo inak...

Bratia

Maxim

Devon sedela na podstavci, telo nahé a pozerala kdesi za môj chrbát. Okolo krku mala zavedených niekoľko náhrdelníkov. Od krátkych cez dlhé sa jej dolu hruďou tiahli reťazce perál. Niektoré boli tak dlhé, že končili až v jej lone a tvorili pomyselný dojem cudnosti. Vlasy mala vypnuté do štipcu, no niekoľko prameňov som uvoľnil aby jej lemovali tvár. Na oči som jej vlastnoručne naniesol make-up a zvýraznil ich modrý odtieň. Okrem toho bola jej tvár kompletne čistá. Pod vhodne nastaveným svetlom vyzerala ako bohyňa. Plné pery, dlhé mihalnice a medzi bielymi perlami vykúkajúce hrotce jej pŕs. Bol som hrdý na svoje dielo, tak ako vždy. Sebaisto som nanášal akvarelové farby na papier pred sebou a moje oči ju nikdy na dlhší čas neopúšťali. 

Niekde za sebou som vnímal Nika. Tuším sa pred chvíľou vrátil z vonka s jedlom. Neviem. Moc som ho neregistroval. Hlavné nie teraz, keď som sa nedokázal odtrhnúť od vznikajúceho skvostu pred sebou. Videl som na Devon ako pohybovala očami ale inak sa ani nepohla. Sedela tam ako socha. Ateliérom sa začala šíriť vôňa niečoho teplého a ak má čuch nemýlil (čert vie, že som ho od chemických výparov z farieb mal aj tak dosť poškodený), tak to bolo niečo mexické. Asi som bol hladný. Musel som byť hladný, veď som predsa naposledy jedol ráno. Jedol som vôbec ráno? Bola Devon hladná? Sedela tam po celý čas čo som tu ja stál. Hmmm, asi.

Ešte chvíľu sme pokračovali v práci. Počul som ako si za mnou Niko hmká a s niečím tam šuchoce, no nevadilo mi to. Robiť to niekto iný pravdepodobne ma porazí. No všetko čo robil Niko bolo v pohode. Asi preto, že to bol Niko. Vnímal som ako mu zazvonil mobil práve vo chvíli keď som štetcom nanášal modrú do pozadia. Nevšímal by som si toho, no Nikov zvýšený hlas zachytil moju pozornosť.

Pomaly som položil štetec a otočil som sa k nemu. Stačilo mi počuť len pár slov a vedel som ktorá bije. Hovor sa rýchlo skončil a Niko neveriacky pozeral na mobil v ruke.

,,Čo chcel?"

,,O päť minút je tu," odpovedal mi poplašene pozrel na Devon, ktorá na nás zamračene hľadela.

,,Tak ho teda musíme privítať. Daj variť vodu. Ak sa dobre pamätám, tak si môj brat dá kávu," bez ďalších pokynov som sa otočil späť k maľbe a pokračoval kde som prestal. Počul som ako si ešte Niko za mnou niečo brblal, no svoju pozornosť som znova plne venoval Devon. Chcel som venovať posledných pár minút sústredenia farbám predo mnou, no zračiace sa pocity v Devoninej tvári mi to kazili. Jej doteraz zasnené oči zbystrili a komický sa zväčšili keď si uvedomila, čo som povedal.

Môj brat Michael bol na ceste.

Nespokojne som odložil štetec a dlhými krokmi k nej podišiel. Veľkými, modrými očami má dôkladne pozorovala a videl som ako sa jej telo naplo do pozoru.

,,Patríš mne a iba mne. Nikto iný na tomto svete na teba nemá nárok. Buď v kľude a nedaj na sebe nič znať. A ak sa ťa na niečo opýta odpovedz mu pravdivo. Ver mi, pravda dokáže tomu bastardovi ublížiť viac ako nabrusený nôž. Dobre?"

Prikývla.

,,Rád by som dostal slovnú odpoveď," povedal som jej a sledoval pohyb jej hrdla ako preglgla.

,,Áno Max."

,, Výborne! Mimochodom vyzeráš úžasne," šibalsky som sa na ňu uškrnul a počkal kým sa jej samej na perách neobjavil malý úsmev.
V momente kedy som sa narovnal som započul škrtanie kľúčov v zámku a dvere za mojím chrbtom sa otvorili. Ani na sekundu som neodtrhol oči od tých Devoniných. Bola krásna. Hľadela na mňa so základnou hlavou a vyzerala tak čisto. Tak jemne. Bože! Ak len som ju chcel zničiť!!