Opatrne dievčatko, lebo inak...

Aké to je s Maximom?

Nikdy predtým v živote som nebrala drogy, no počas posledných pár týždňov s Maximom som mala pocit akoby som bola nevyliečitelná závislačka. Každý jeho nádych či slovo sa pre mňa stali návykovou látkou. Splnil svoju časť dohody. Mala som pokoj od otca aj od svojich rodinných povinností. Vďaka pár Maximovým starostlivo vybraným slovám som sa nemusela hrnúť do žiadnych príprav falošnej svadby a konečne som mala pocit, že môžem zhlboka dýchať. Mala som otca z krku a bratia to nijako neriešili. Teda až na toho najmladšieho, ktorý ma mal zo všetkých najradšej. Pri spomienke naňho som sa usmiala, no zabolelo ma pomyslenie na to, že som mu klamala, keď sa ma opýtal či som šťastná. Áno, bola som šťastná, ale nie tak ako si on myslel. Mohla sa pokojne pokračovať vo svojom štúdiu. Chodiť von s kamarátkami a robiť veci bez obmedzenia. Plus bola tu celá tá vec s Maxovou šibnutosťou, v ktorej som na čas figurovala. Vedela som, že remeň môjho otca, ktorý ma celý život škrtil, som vymenila za povrázky okolo rúk. Max so mnou niekedy jednal ako s prázdnou marionetou a inokedy ako s krehkou porcelánovou bábikou. Tie povrázky som cítila najmä, keď sme boli spolu v posteli. Tam nepoznal hraníc. Nevinnou som nebola už v žiadnom ohľade. Bral si a bral. Moje sexuálne skúsenosti boli obmedzené výlučne na to čo som mala s Maximom, ale aj tak mi bolo jasné, že je na tom našom vzťahu niečo nezdravé. Okrem toho očividného teda. To ako sa na mňa pozeral mi niekedy naháňalo hrôzu a ja som si musela pripomenúť prečo som s ním a prečo s ním aj ostanem dokým to nebude potrebné.

Otrávene som si vzdychla a pozrela na Nika vedľa seba. Naozaj bol Maxovou pravou rukou v každom zmysle toho slova. Študovala som obrysy jeho tváre zahľadenej do časopisu a uvažovala o jeho vzťahu s Maxom. Ak môj vzťah s ním bol chorý tak som nedokázala nájsť pomenovanie pre ten ich.

,,Vedela si o tom, že zízať na na druhých je neslušné?" Z tranzu ma vytrhol jeho hlas. Stále bol zahladený do článku o nejakej celebrite, ale na perách mu hral ľahký úsmev. Prinútila som sa od neho otočiť a oči mi padli na plagát o rizikovom tehotenstve.

,,Stále nemôžem uveriť, že ťa sem poslal so mnou," zahundrala som. Odfrkol si a pokýval hlavou.

,,Dôveruj, ale preveruj. Navyše chcel mať istotu, že tu s tebou niekto bude. Vieš, ako opora alebo čo," vysvetlil mi a odložil časopis späť na stolík pred nami. Pohodlne sa oprel na stoličke a znudene si vzdychol.

,,Aj tak. Nie je ti to divné?" A veľavravne som rukou ukázala na čakáreň, v ktorej sme sedeli. Pár orieškových očí sa do mňa zapichli a ja som cítila, že som sa v lícach trochu začervenala. Veľakrát keď som sa naňho zapozerala pristihla som sa, že myslím na to aké by to bolo, keby som v tú noc stretla jeho a nie Maxa. Odvtedy, čo nás spolu Max maľoval v dôvernom objatí, som rozmýšľala aký je medzi nimi rozdiel. Myslím tým tú inakosť, ktorú cítim keď som s jedným a potom s druhým.

,,Max povedal, že tu s tebou mám byť a robiť ti spoločnosť. Tak tu som. Uprostred gynekologickej čakárne plnej žien, čakajúcich na to, aby roztiahli nohy pre toho istého chlapa. Nie, vôbec mi to nie je divné."

Keď to hovoril tváril sa tak nezaujato, že som si na chvíľu myslela, že to hovorí vážne. Potom sa mu však zdvihol kútik úst a ja som vyprskla smiechom. Mnohé ženy v našej blízkosti sa na Nika neveriacky pozreli a jedna mamička v pokročilom tehotenstve pri nás pohoršene zhíkla. To my však nezabránilo rozosmiať sa na plné hrdlo. Niko sa vedľa mňa tiež potichu smial a potom si odkašľal.

,,Si neskutočný," povedala som mu. Len mykol ramenami a tváril sa, že on nič.

,,A ty by si sa mala prichystať. Si na rada a zdá sa mi, že tá ropucha v menopauze už vylezie von. Nezabudni! Najsilnejšie antikoncepcia, ktorú majú. Ale žiadne blbé náplaste, ok?" Práve, keď dohovoril z ordinácie vyšla staršia pani. Sestrička zavolala moje moje a ja som sa postavila.

,,Rozumeno. Žiadne náplaste. A Niko?" Zvedavo ku mne zdvihol pohľad. Šibalsky som sa usmiala a nie úplne potichu mu povedala: ,,Nie že dostaneš krámy kým vyjdem von." A žmurkla som naňho. Otočila som sa mu chrbtom a vošla do ordinácie s potešeným úsmevom na perách.

-----------------------------------------------------------------

Večer som hltala svoju prvú antikoncepčnú tabletku a krčila nosom pri spomienke na obstarožného deda v bielom plášti, ktorý sa mi tam dole hrabal. Chvala Bohu, bola to krátka návšteva. Odišla som odtiaľ viac ako rezkým krokom naprávajúc si lem sukne. Niko išiel za mnou. So škodoradostným úsmevom na perách. Zapila som tabletku vodou a pobrala sa k svojmu pracovnému stolu. Dnešný večer som trávila u seba doma. Zajtra ma čakali skúšky v škole a ja som sa potrebovala sústrediť a to sa nedalo v Maximovej prítomnosti. Vyložila som na stôl pred seba všetky potrebné zošity a učebnice a pustila sa do toho. Alebo to aspoň skúsila. Látku som už dávno vedela, minimálne jej pointu. Jediné čo som musela bolo nabifliť sa detaily a to ma vždycky tak strašne nudilo. Niet divu, že moja myseľ opäť zablúdila k ruskému princovi a jeho spoločníkovi. Mala som dosť času ich trochu bližšie spoznať a znova som zauvažovala ako na mňa pôsobia.

Maxim bol ako búrka. Nikdy som netušila či sa priženie zo severu, či juhu. Či ma z nej zamrazí alebo zahreje. No vždy ma strhla do svojho centra. Pôsobil tak celkovo na ľudí. Ako vypočítavý pán vetra schopný ich pohladiť vánkom po tvári a vzápätí na to tresknúť ich víchrom o tehlovú stenu. Nevypočitateľný je jedno slovo ako ho opísať. Tak by ho nazval asi každý keby s ním strávil páč dní. Ja som s nám však strávila viac ako pár dní a vedela som lepšie. Zdal sa mi akoby mu niečo chýbalo a on to hľadal. Momentálne ten neexistujúci kúsok jeho skladačky hľadal vo mne a ja som netušila čo spraví v deň kedy zistí, že ho nemám. V podstate mi ho bolo sem-tam ľúto, strateného vo svete farieb. To však nič nemenilo na fakte, že to bol poriadny kus debila keď chcel.

Nikolaj bol jeho opakom. Tam kde Max pôsobil ako ľadová kryha namiesto človeka, on bol ten kto ti ponúkol šálku teplého čaju. Čaju, nie káva, ale čaju. Tú čiernu žbrndu bol ochotný pripravovať len pre Maxa. Keď bol s ním správal sa inak. Akoby prechádzal do obrany zvanej útok. Bol k Maxovi drzý a často ho napomínal, ale vždy prejavil nejaký znak.. submisivity? Keď bol však so mnou, ďaleko od Maxa, stával sa akýmsi pokojnejším. Nenazvala by som ho sebaistejším. Jednoducho kľudnejším, že nemusí rozmýšľať o tom čo naňho Max zas vystrelí. Ale aj vtedy som videla, že naňho okrajovo myslí. Čo robí? Maľuje? Sprejuje? Používa respirátor? Jedol vôbec? Pije? Bolo pre mňa neuveriteľným ako sa jedna ľudská bytosť dokáže starať o druhú. Len som dúfala, že si Max uvedomoval v akých sračkách by bez Nika bol.

Rozmýšľala som znova o rysoch jeho tváre. O orieškových očiach, ktoré v správnom svetle nabrali farbu whisky a o jamkách na lícach, keď sa zasmial. A potom som si vybavila Maximovu tvár. Zvodnú a vypočítavú s tými najzvláštnejšími očami aké som kedy videla. Tvár, ktorú som viac ako rada bozkávala, keď som cítila jeho pevné telo na mojom.

Myklo mnou, keď sa mi rozozvučal mobil. Siahla som po ňom a pozrela na číslo volajúceho. Mala som nový mobil, lebo ten starý som vtedy v záchvate zničila, no to číslo som vedela naspamäť. Michael Novak Milton. Nemo som hľadela na jeho číslo a rozmýšľala odkiaľ zohnal moje. Po chvíli kedy som nebrala hovor padol do hlasovej schránky. Nahral mi tam krátky, ani nie desať sekundový odkaz.

Zhlboka som dýchala a snažila zo seba otriasť šok. Michael mi volal. Teraz, potom čo som ho viac ako jasne pred pár týždňami odmietla, mi volal a nechal odkaz. Rozmýšľala som, že nahrávku bez vypočutia vymažem, no zvedavosť ma premohla. Spustila som odkaz a priložila si ho k uchu.

,,Povedz mi Devon. Aké to je jebať s mojím mladším bratom?"