Prológ

26 2 3
                                    

Róbert sa potĺkal len tak uličkami mesta a prehadzoval v ruke práve ukradnuté jabĺčko.
Ľutoval sa.
Mal tú smolu, že sa narodil ako druhorodený. Jeho starší brat, Norbert, získal všetko. Dom, otcov podnik.
A čo zostalo Róbertovi?
Ako vždy.
Veľké nič.
A to bol Norbert starší len o niekoľko sekúnd.
Norbert a Róbert boli dvojičky, ale nepodobali sa na seba ani trochu.
Kým Róbert mal ostré črty tváre po otcovi, Norbert mal jemné črty po mame.
Róbert mal hnedé vlasy a Norbert blond.
Róbert mal hnedé oči, ktoré úplne zanikali s dúhovkou.
Norbert mal zelené oči.
Róbert bol ten vyšší, vždy usmiaty, vždy flirtujúci s dievčatami.
Norbert bol nižší, vždy mal melancholický pohľad a vždy bol zadumaný, dievčat sa bál.

A napriek tomu si Norbert našiel dievča. Vraj ju už aj požiadal o ruku a ona súhlasila. Aspoň tak mu to Norbert povedal.
Vraj nejaká šľachtičná.
Ako sa len volala?
Lea?
Linda?
Nevedel si spomenúť.
Vtom si na to spomenul.
Áno, bola to Laura.
No ak s ním tá Laura neutečie, tak Norberta prinajlepšom uväznia.
Nakoľko je šľachtičná, tak ju dovlečú k oltáru prvému, kto si o ňu požiada.
Samozrejme, musí to byť šľachtic.
A Norbert ním nie je.
Ako to len Norbert povedal?

***(Spomienka)***

,,Nieže o tom niekomu povieš," stíšil Norbert hlas a tváril sa smrteľne vážne.
,,Komu by som to hovoril?" otrávene poznamenal Róbert.
,,To je jedno. Daj mi svoje slovo," povedal nekompromisne.
,,Máš ho mať. Ale chcem tú tvoju krásku vidieť, " uškrnul sa Róbert.

Veď musí predsa vidieť či je tá hus aspoň pekná.
Bohatá je, ale to jej pri úteku nepomôže. Nesmie si z vena zobrať ani deravý groš.
Inak pôjde do väzenia. Či šľachtičná je, alebo nie je.
Aj keď je pravda, domáce väzenie sa nedá porovnávať s tým mestským.

,,Dobre. Tak dnes pôjdeš so mnou. Vraj príde aj jej priateľka, " povedal napokon Norbert. S Róbertom sa nikdy neoplatilo hádať.
Róbert hneď pochopil o čo sa Norbert snažil.
,,Na to zabudni. Ja nechcem žiadnu hlúpu, rozmaznanú šľachtičnú," nahneval sa Róbert.
Norbert neodpovedal. Vedel, že to nemá cenu.

***(Koniec spomienky)***

Róbert sa s chuťou zahryzol do ukradnutého jabĺčka s pocitom, že život je gombička aspoň pre neho.

Zrazu do neho niečo vrazilo.
Jablko mu vypadlo z ruky a on mal čo robiť, aby udržal stabilitu.
,,Hej, si vporiadku?" opýtal sa toho čudného stvorenia, čo do neho vrazilo.
,,Dávaj pozor na cestu," osopila sa na neho a odstrčila jeho ruky, ktoré ju pred chvíľou zachránili pred pádom.
Bolo to dievča. Riadne pekné dievča. Malo čierne vlasy a tie najmodrejšie oči aké kedy videl.
Postavu mala dokonalú - dievčenskú.
Bola slobodná.
To všetko vedel vyčítať z jej pohľadu a toho, ako sa správala.
Poznal ženy. Bol predsa lámačom ženských sŕdc. Musel ich poznať a vedieť odhadnúť.

,,To isté platí o tebe, kráska, " žmurkol.
Zavrčala na neho.

Naozaj zavrčala?

,,Mačička nám pradie, " zasmial sa a oprel ju o stenu. Pohladil ju po vlasoch.
Odmerane sa mu pozrela do očí. Rovno do očí. Tie oči ho hypnotizovali a dávali najavo svoju autoritu. Boli dominantné.
Priťahovala ho.
Pekná, prudká. Divoká ako on.
Naklonil sa k nej a nežne ju pobozkal na pery.
Odtiahol sa a zaškeril sa.
Dievča na nič nečakalo a vlepilo mu facku. Riadne silnú. Róbert sa zatackal. Facku ešte od dievčaťa nikdy nedostal.
Prekvapene si chytil líce.
,,Už nikdy...sa...ma...nedotýkaj," pohrozila mu a stále sa triasla od hnevu, v očiach blesky.
Stihol ju ešte chytiť za ruku.
,,Inak čo, maličká?" zase ju stiahol k sebe.
,,Inak ti vypichnem oči a napchám dole bruchom, aby si videl ako ti rozpáram brucho!" povedala prvú blbosť čo jej napadla.
Dúfala, že to vyznelo dosť hrôzostrašne. Vykrútila sa mu zo zovretia.
,,Nehovor, kráska, že sa ti to nepáčilo!" zavolal za jej vzďaľujúcou sa postavou.
Otočila sa a hodila po ňom kameň. Minula len o vlások.
Ani nevidel, kedy ho stihla zodvihnúť.
,,Ako sa voláš?" zakričal za ňou.
Odignorovala otázku.
,,Nabudúce neminiem, " pohrozila mu a rýchlo odchádzala.
Pozeral sa za jej vzďaľujúcim sa chrbtom.

Táto čarodejnica sa mu páčila.

Bola nevyspytateľná a neskrotná.

Krásna.

Cesta AngnoleouWhere stories live. Discover now