#3 Zrážka

90 9 0
                                    

HERMIONA

Prešiel prvý týždeň vyučovania a my už máme kopu úloh. Počas prvého týždňa sa nestalo nič zaujímavé. Chodili sme z hodiny na hodinu a keď sme mali voľno robili sme si domáce úlohy. Sobotu som strávila s Ronom. Aspoň sme si trochu oddýchli. V nedeľu sme sa zase trápili s úlohami.

Dnes máme za sebou skoro všetky hodiny ešte elixíri, ktoré máme spojené so slizolinom. Na elixíroch sedím pri stole s Ronom a Bellou. Profesor Slughorn nám zadal úlohu namiešať varitaserum. Harry stále používa Snapovu učebnicu, takže jeho elixír sa najviac podobal tomu pravému.

Keď'som dokončila svoj, ktorý mal namiesto priezračnej farby svetložltú odovzdala som profesorovi fľaštičku so vzorkou. Do konca hodiny chýbalo ešte osem minút, tak som vytiahla denník a zapisovala si udalosti posledných dní.

Keď sa ku nášmu stolu blížil profesor, aby si prezrel Ronov a Bellin elixír schovala som denník rýchlo do lavice. Po tom ako zazvonilo na koniec hodiny som si zobrala tašku a išla s ostatnými na obed.

Schádzali sme po schodisku do Veľkej siene, keď som si spomenula: ,,Panebože, môj denník!“

,,Čo si hovorila?“ spýtal sa ma Ron, ktorý stál vedľa a pravdepodobne rozmýšľal nad tým, čo všetko si dnes naloží na tanier.

,,Zabudla som si niečo v triede. Prídem za vami.“ povedala som a utekala naspäť do triedy.

Čo, ak ho niekto našiel a čítal si z neho? Vbehla som dovnútra a zamierila rovno k našej lavici. Môj denník v nej ležal nedotknutý, tak ako som ho tam nechala. Vložila som si ho do tašky a vracala som sa spokojne na obed.

Ponáhľala som sa chodbou, ktorá viedla do Veľkej siene. Zahla som za roh ku schodisku, keď som vtom do niekoho vrazila. Bol to Justin Knighter zo slizolinu. Jeho svetlomodré oči sa do mňa zapichli. A možno keby na mňa nehľadel tak nepríjemné by som uznala, že sú krásne akoby sa v nich odrážala obloha a oceán zároveň. Och, na čo to myslím?!

JUSTIN

Ponáhľal som sa na obed, lebo som bol hladný, keď do mňa vrazila Grangerová. Jej tenké pri sa sformovali do ospravedlňujúceho úsmevu.

,,Och, prepáč! Vážne som nechcela.“

,,Dávaj pozor, kam ideš! Ty ... humusáčka!“ vyštekol som na ňu naštvane, ale vzápätí som svoje posledné slová oľutoval. Pozrela na mňa ľahostajným pohľadom a vybrala sa smerom k Veľkej sieni.

Prečo ho milujem? (HP FF)Where stories live. Discover now