The Boy

8. kapitola

Práve keď prechádzali po zamrznutom chodníku popri parku, Nella sa pošmykla a spolu s Kristen okolo krku spadla do kopy snehu vedľa cesty. Nella sa nadávajúc postavila a oprášila si bundu od snehu. Po chvíli si uvedomila, že tam Kristen ešte stále leží.
,,Kristen, vstávaj! Ešte aj prechladneš!"
,,Néchaj má." zrevala Kristen. ,,Tu
bu-budem spať.."
,,Prestaň!" zlostila sa Nella a ťahala ju za ruku.
,,Alebo... Vieš čo!? Dobre... Dobre.. Ako chceš. Za mňa si tu spi. Ja idem domov, veď je už zachvíľu tma!" vyhlásila Nella a odstúpila od váľajúcej sa Kristen.
,,Presne.. Cho-choď domov spať!" ručala Kristen.  Nella  tuho premýšľala, čo spraviť. V diaľke sa začala črtať postava akéhosi človeka, kráčajúceho po chodníku smerom k nim. Keď sa postava dostatočne priblížila, zbadala, že ide o vyššieho chlapca v kabáte s hrubým starodávnym šálom okolo krku. Jeho tieň sa plazil po chodníku nečujne, ako jeho kroky. Keď bol už úpne blízko, Nella spozorovala  prekvapený pohľad na jeho tvári (vlastne mu bolo vidno len podvihnuté obočie a nechápavo pozerajúce oči, pretože bol po nos zamotaný do šálu.)
,,Môžem nejako pomôcť?" opýtal sa sympatickým hlbokým hlasom a odhrnul si šál zo zvyšku tváre.

Z Nellynho pohľadu

Hmm.... Tá tvár mi je nejaká povedomá, ale fakt si neviem spomenúť, že zkadiaľ. Ale aj tak... Tohto chalana som tu ešte nikdy v živote nevida... Ktovie kto to je...

,,Bolo by to od teba veľmi milé." spamätala sa Nella a nahodila jemný úsmev. Neznámy chlapec podišiel ku Kristen a opatrne ju znovu postavil na nohy, no musel ju stále pridržiavať, pretože by sa opäť zosypala. Nella sa len usmievajúco prizerala a stále rozmýšľala nad tým kto to môže byť.
,,Ták... Pozor.." zatackal sa neznámy a aj on sa  na Nellu usmial.
,,Vidím, že ste boli asi osláviť koniec týždňa." poznamenal obzerajúc si mrmľajúcu Kristen.
,,Áno.. Tak trošku." začervenala sa Nella a prechytila si Kristen na seba.
,,Veľmi pekne ti ďakujem." vydýchla si Nella.
,,To bolo to najmenej. Ak chceš pomôžem ti ju odniesť domov." ponúkol sa chlapec a chytil Kristen popod druhé plece.
,,Hh... Ak sa teda nikam neponáhľaš.."
,,Nie.. Nie.. Chcel som sa len prevetrať na čerstvom vzduchu. Doma sa aj tak stále nudím.... A ak sa smiem spýtať... Ako sa vlastne voláš?"
,,Aha.. No ja som Nella..Nella Delay.. Teší ma." usmiala sa Nella krčiac sa pod Kristeninou váhou, pomaly sa trmácajúc po chodníku ďalej, no teraz už s posilou.
,,A ty si?"
,,Felix.... Browns..." odpovedal a lepšie si prechytil Kristen, ktorá ledva prepletala nohami.
,,Ty tu bývaš...? Vieš, lebo ešte som ťa tu nikdy v živote nevidela."
,,Prisťahovali sme sa..." zamrmal Felix a sklonil pohľad k zemi. Nella si už bola istá, kto to je. To on býva v tom dome... On je tým novým zvláštnym žiakom...
,,Ahaa... Budeš sem chodiť aj do školy však?" uisťovala sa Nella ako keby nič.
,,Áno... Od tohto pondelka už." prikývol.
,,A do ktorej triedy?" vyzvedala Nella. Felix ju od prvého momentu neskutočne zaujal, a túžila sa o ňom dozvedieť čo najviac. A navyše bol nesmierne sympatický  a milý. Mal husté hnedé vlasy, tak na kratšie ostrihané. V svetle pouličných lámp, ktoré sa medzitým rozsvietili, sa nejasne črtali jeho hlboké oči a očarujúci úsmev, ktorý však  v sebe čosi skrýval. Čosi tajomné... Tajomné ako on sám. No napriek tomu pôsobil ako úplne normálny teenager. A ochotne odpovedal aj na Nellyne zvedavé otázky.
,,Nastupujem do druháku. Do druhej A...."
,,A z akej školy prestupuješ?"
Felix sa znovu zahľadel do zeme a jeho, úsmev vystriedal zachmúrený pohľad.
,,Hmm... Prepáč... " došlo Nelle. Spomenula si na slová         , že  toho nového žiaka sa nemajú vypytovať na minulosť. Že o tom nerád rozpráva.
,,Ale nie... V pohode... " Felix sa snažil o silený úsmev, no veľmi sa mu to nepodarilo.
,, Já.... Ja len nerád rozprávam o tom  čo bolo, ak ma chápeš.... "
,,Áno, rozumiem."
,,Kde vlastne býva ona?" Felix odvrátil tému a hlavou kývol na ovísajúcu Kristen, ktorá nepríčetne pozerala do zeme.
,,Už len kúsok..." odpovedala Nella a vo vnútri sa premáhala, aby Felixa neobsypala ďalšou hŕbou dotieravých otázok. Zvyšok cesty Nella opisovala len to, ako si Kristen odvážne naliala štyri whisky a ako takmer zaspala v bare.
U Kristen doma nikto nebol. Nella jej našmátrala kľúče vo vrecku a odomkla. Vo vnútri sa vznášala sladká ľahká vôňa Kristeninej obľúbenej voňavky.
,,Tak... Výborne.. " vydýchla si Nella. Spolu s Felixom odviedli Kristen do jej izby,  kde  sa okamžite hodila do postele.
,,Jej rodičia by mali každú chvíľu prísť. Takže sme to stihli.." usmiala sa Nella.
,,Tak teda rýchlo poďme." zahlásil Felix a zišiel dole schodmi.
,,Počkáj ešte... Napíšem lístoček." Nella v tme nahmatala na Kristeninom stolíku pero a kus čistého papiera a za svetla mobilu načarbala pár písmenok. Snažila sa napodobniť Kristenin škrabopis.

Ahoj mami, dnes sme mali po škole dobročinnú akciu  a  zo školy som prišla až o piatej,.. Bolí ma hlava.. Idem si ľahnúť... Potom ma nebuďte... Zatiaľ ahojte....

Nella rýchlo zišla dole schodmi. V Kristeninom dome sa orientovala ako doma. Zbehla do kuchyne a magnetkou pripevnila oznam na chladničku. Potom vyšla von, kde stál aj Felix a rýchlo zabuchla dvere.
,,Hotovo." šepla.
,,Hmm... Teda... To by mi nenapadlo."
Poznamenal Felix a znova sa usmieval.
,,Bývaš odtiaľto ďaleko?" opýtal sa po chvíli.
,,Také štyri ulice."
,,Ktorým smerom?"
,,Vlastne tou cestou akou sme sem prišli z baru... Skoro."
,,Tak to máme cestou."
,,Hej.. Ale musím sa ponáhľať. Veď som zo školy ešte nebola ani doma. Som zvedavá ako sa vyhovorím."
,,Môžeš povedať, že si robila sprievodcu po meste novoprisťahovanému,  nevzdelanému žiakovi zo školy."
,,Niečo už vymyslím." prehodila Nella a ešte raz sa zadívala do Kristeninho okna na poschodí. Bola tam tma, takže bolo jasné, že nevymýšľa a tvrdo spí.
Nella a Felix sa vybrali po zasneženej ulici späť po ich predchádzajúcich stopách, rozprávajúc sa o škole, ako to tam chodí, na čo sa má Felix pripraviť.
Zastali len tesne pred Western street kde sa kamarátsky rozlúčili a každý z nich sa pobral svojim smerom.
Nella kráčala zamyslená ako nikdy predtým. V hlave jej víril Felix. Jeho tajomné kroky, jeho krásny ale tajomný úsmev, no čo Nellu zaujalo najviac, bola jeho rúškom zahmlená minulosť.

Z Nellynho pohľadu.

Neuveriteľné... Už asi nikdy v kľude nezaspím, kým sa nedozviem aké tajomstvo sa za všetkým týmto skrýva... Čo také sa Felixovi mohlo stať, keď chce začať svoj život od znova, v novom meste, bez zmienky o minulosti..... Musím to viedieť.. Ešte nikdy som necítila to čo cítim teraz.. Akúsi túžbu... Akési vzrušenie....

Z myšlienok ju prebudil fakt, že už stojí pred svojim rozsvieteným domom a cez okno v obývačke presvitá tieň nahnutej postavy za za záclonou. V tom  tá postava otvorila okno a Nella zaostrila tvár páni Delayovej.
,,Kde prosím ťa trčíš!" zvreskla cez otvorené okno a jej ozvena sa niesla v diaľke zasnežených ulíc.
,,Len som sa trošku zdržala v škole... Prepáč... Mala som ti to dať vedieť." previnilo sa pozrela do zeme Nella a otvorila vchodové dvere. Pani Delayová stihla priskočiť a ešte vo dverách začala znova dohovárať dcére.
,,A čo tak dvíhať mobil!"
,,Prepáč.. Mala som ho ešte zo školy na tichom."
,,Nech sa to už viacej neopakuje. A utekaj hore pobaliť sa."
,,Niekam ideme?"
,,Zajtra vyrážame na predĺžený víkend k tete Ann  a k sesterniciam. Vraveli, že sa im tu minule veľmi páčilo a teraz by ťa oni radi posprevádzali po ich meste." s úsmevom rapotala pani Delayová. Nella prevrátila oči.
,,Čo je..? Ty sa netešíš?" prekvapene sa opýtala pani Delayová. Nella  so sileným úsmevom na tvári odpovedala.
,,Nikto sa neteší viac než ja v tejto radostnej chvíli môjho života." Pani Delayová zjavne nepochopila túto jasne ironickú odpoveď a ďalej  rapotala dcére, že ako si to tam zo sesternicami užije, že jej už ževraj prichystali program. Nella sa pritom snažila držať ten 'úsmev' na tvári no vo vnútri nadávala. Návšteva tých prerastených fazulí bola tá posledná vec, ktorú teraz potrebovala, no aj tak mame na všetko prikyvovala a keď ju pani Delayová so všetkým oboznámila vyšla hore do izby, kde sa v bunde a v čiapke vyvalila do perín a zasnene pozerala do stropu.