Laura na úteku

Kapitola 2

Pozriem na hodinky, ktoré som ani neviem kedy v rýchlosti natiahla na ruku. Je 5 hodín ráno a predo mnou sa črtá les. ,,Áno, áno!" radostne vykríknem a rýchlo si zapchám ústa, aby ma nikto nepočul. Predsa som ešte blízko dediny a ak by ma niekto započul či dokonca uvidel, môj plán by bol v... Čo je to tam? Vyzerá to ako...ako... ,,Pomoc!" zakričím z celej sily. Na začiatku lesa sa črtá akési veľké zviera. Niesom si istá, či je to medveď. Ale pravdepodobne áno. Rýchlo sa otočím a bežím preč. No po chvíli zastavím a nahlas premýšľam: ,,Keby ma ten medveď roztrhal na kusy, všetko moje trápenie by sa skončilo. Navždy. Nie! Chcem vidieť reakcie rodičov!" Preto bežím ďalej a do lesa vojdem iným vchodom. Je 6:30. O pol hodinu zistia, že som ušla. V lese je ešte tma a ja som unavená. Nájdem si nejaké miesto a pospím si. Potom újdem ešte ďalej, tento les bude prvým miestom, kde ma budú hľadať. Musím cez neho prejsť čo najrýchlejšie. Tam! Ideálne miesto! Prejdem ešte o kúsoček ďalej a do húštiny si položím deku. Chvíľu si zdriemnem a potom budem pokračovať v ceste. Hmm...teda v úteku. 

9:15 ,,Sakra! Zaspala som! Musím si pohnúť! Čo ak ma už hľadajú?" Rýchlo som si zbalila svoje veci a dala sa na útek. Po asi 2 hodinách, keď som prešla cez les a lúky, vchádzam do ďalšieho lesa. Tento raz mi naháňa hrôzu. Je omnoho temnejší ako ten prvý. Mám ale istotu, že sa stále vzďaľujem od domova. Cítim sa voľná. Utekám pred nimi. Utekám pred  všetkým. ,,Som VOĽNÁ!" Zakričím z plného hrdla. Na chvíľku si sadnem na peň a zjem aspoň jablko. Potom budem pokračovať. Keď som si odpočinula, vydala som sa ďalej. Takto som putovala celé 2 dni. Vedela som, že som dostatočne ďaleko. No tiež som vedela, že ma hľadajú.

Je tretí deň. Tuším sobota. To nieje dobré znamenie. V sobotu ľudia chodia na túry do lesa a keby ma niekto zahliadol... Ak to ale rodičia nenahlásili, nikto nebude vedieť. že som u tiekla  budú si myslieť, že som iba turistka alebo som prišla na huby. Ako som bežala a rozmýšľala, nedávala som pozor pod nohy a potkla som sa o kameň a preletela vzduchom asi 2 metre. Pokúsila som sa postaviť, ale noha mi krvácala a nedokázala udržať moju váhu. ,,Do kelu!" zanadávala som. Sadla som si do trávy a rozmýšľala, čo budem robiť. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla, že sa doplazím do blízkych kríkov a nejaký čas tam prečkám. Možno hodinu, možno deň, možno pár dní... Úprimne, ani neviem ako dlho som tam čakala, či som spala alebo som pozerala do blba. Jedno viem ale presne. Noha ma stále bolela. ,,Anjel!?" zakričala som, keď som asi 200 metrov pred sebou uvidela... Nooo... Anjela! mal oblečené čierne nohavice,  bielu košeľu a vlasy mal... Blond a kučeravé... ,,Halóóó! Tu som!" nesmelo som zakričala. V tom sa otočil a zadíval sa na mňa. ,,Som ja ale kretén!" šepla som si pre seba. Tak najprv sa ukrývam, aby ma nikto nevidel a nepočul a potom zavolám na nejakého debila, lebo má vlasy ako anjel? ,,Výborne Laura! Tak toto si fakt vymyslela!" nadávala som pre seba, kým sa ,,anjel" blížil ku mne. Keď bol už úplne blízko, zrazu som celá stuhla. Veď to je... ,,Ale nie!" znovu som zanadávala sama pre seba. Veď je to... Zrazu sa mi zatočilo v hlave a na nič viac si nepamätám. O pár hodín som sa zobudila. Ležala som na papradí prikrytá mojou zelenou dekou. Pri mne sedel on. ,,Ahoj, Laura. Si v poriadku?" Potichu sa ma spýtal. ,,Kto si? A odkiaľ vieš moje meno??!" ,,Ty si ma nepamätáš? Som Lukáš, chalan zo školy." Vtedy sa mi všetko vybavilo. Mokrá chodba, pád, smiech a on. Bol to chalan, ktorý za mnou prišiel a opýtal sa ma, či som ok keď som spadla v škole na mokrej chodbe. Noo.. musím uznať , že meno Lukáš sa mu hodilo. ,,Čo tu robíš?" Kde si ma odtiahol?" ,,Teraz to nerieš, chcem vedieť, čo tu robíš ty." Povedať mu to alebo nie? Ušla som. Ušla som pred školou, pred rodičmi a pred všetkými problémami. Ušla som, aby ste mi vy, odporné deti neničili život!!! Mala som toľkú chuť mu to povedať... ,,Prišla som na huby." Áno, počujete dobre. Takto znela moja odpoveď. ,,Aha, tak to je dobre. Ja som sa bol prejsť. Poď, pôjdeme spolu domov." ,,Nie, mmmm...Lukáš! Choď sám, ja tu ešte zostanem, chcem sa ešte poprechádzať a chcem byť chvíľu sama. A ozaj, odkiaľ vieš moje meno?" ,,Povedal mi ho tvoj spolužiak. Kubo. Bol som za tebou vo štvrtok ale nebola si v škole.. Tak ja teda pôjdem, maj sa." ,,Ahoj." To  olo jediné, čo som mu dokázala povedať. Začalo sa stmievať a tak, keď bol Lukáš dostatočne ďaleko vrátila som sa do svojho úkrytu - do kríkov. Rozložila som si svoju deku a prečkala ďalšiu chladnú noc.

.....................................................................................................................................

Tak je tu ďalšia časť :) dúfam, že vás to nenudí. Budem rada za každý vote či komentár :)