Laura na úteku

Kapitola 13

Keď som to videla, takmer som odpadla. Adam a Alex, že mi to nenapadlo skôr! Obaja si stiahli tie podivné gumené masky z ksichtov dole. Jasne, Lukášov strýko a ten jeho komplic. Adam a Alex. Že to mňa kravu nenapadlo.

,,Tak čo, prekvapená, metlička?"

,,Veeľmi ty starý debil! A ešte raz mi povieš metlička tak si ja z teba urobím vysávač! Banda debilov!!"

To bolo asi posledné, čo som od nervov vykríkla. Netuším, čo sa stalo potom. No viem, čo sa deje teraz. Znovu sedím so zviazanými rukami v tej odpornej tmavej a špinavej panvici (aj takýto preklep sa mi podarí :D ale tak na pobavenie vám ho tu nechám :D samozrejme tam malo byť pivnici :DD ). Tma, chladno, mokré steny a všade naokolo len špina a pavučiny. Toto miesto poznám dobre. Z myšlienok ma však vytrhol Lukáš, ktorý tresol do dverí, aby sa otvorili. 

,,Lukáš, prosím, prečo mi to robíš? Mala som ťa naozaj rada, prežila som s tebou nádherné dni. A ty mi teraz urobíš toto?? Že to vôbec dokážeš! Teraz, keď viem, aký si - poviem ti pravdu. Od prvej chvíle, už keď si mi pomohol v škole som ťa milovala. No teraz - opak je pravdou!!"

,,Drž hubu! Mňa to nezaujíma!"

Táto veta bolela viac, ako som si myslela. Čo však nasledovalo potom bolelo ešte viac. Vliekol ma cez všelijaké kríky, lesy. Mala som všetko oblečenie roztrhané, telo doškriabané od krvi. Kričala som od bolesti no jediné, čo mi povedal bolo: ,,Neboj sa, onedlho už tú bolesť nepocítiš.." A tak aj bolo. O pár minút som už kričala na plné hrdlo, plakala a prosila Lukáša, aby to nerobil. Prosila som ho o pomoc. Už som sa držala len jednou rukou, ktorá sa mi stále šmýkala viac a viac. Visela som na jednom prste, ktorý ma neskutočne bolel a vedela som, že ak ma Lukáš okamžite nevytiahne..... 

,,Lukáš prosím, prosím! Urobím, čo len chceš! Len ma prosím vytiahni späť!"

 Jemu bolo však úplne jedno. Keď som sa dostala na kraj mojich síl, ruka sa mi šmykla a posledné, čo som videla bol len Lukášov škodoradostný úsmev. Skala vysokánska zhruba kilometer a pod ňou nedohľadne akýsi plytký potôčik s kamenistou cestičkou. Prudký vietor mi narážal do chrbta no ja som bezmocná. Len rýchlo padám, nevládzem už ani dýchať. Lúčim sa so svojim životom a čakám na koniec tohoto nekonečného pádu. 

,,Laura! Laura! Čo je s tebou?" 

Ten hlas mi je známy. Nedokážem ho však rozoznať, počujem ho len odkiaľsi z diaľky.

,,Laura! Laura!! Okamžite sa preber! Čo sa deje??"

V ten moment som pocítila teplú dlaň na mojej hlave a celé spotená a udýchaná som sa strhla.  

,,Laura, čo sa stalo?" 

Začali všetci vyzvedať.

,,Nechajte ma! Choďte všetci preč! Lukáš nechaj ma! Vypadni, rozumieš?"

,,Choďte do svojich stanov. Lau, čo sa stalo? Znovu sa ti niečo snívalo?"

A tak som Lukášovi vyrozprávala celý môj sen. Aby som mu verila, dal mi aj moje doklady. Tento krát však všetko sedelo. Aj dátum narodenia.

*****************************************************

Dnes o dosť kratšia kapitola :/ len necelých 500 slov. Ale dúfam, že sa páčila. Tak nakoniec ten Lukáš nieje až taká sviňa, či? :D