Laura na úteku

Kapitola 1

Volám sa Laura. Mám takmer 16 rokov a môj život nieje prechádzka ružovou záhradou, ako si to poniektorí myslia.

,,Hej, lemra! vypadni! Toto je moja stolička! Nemáš vlastnú?" Kričal na mňa spolužiak a náramne sa bavil po tom, čo som sa potkla a spadla na jeho stoličku. Volá sa Kubo. Má svoju bandu s ktorou mi stále robia naproti. Vlastne.. Ani neviem prečo. Od malička som bola skôr tiché dievča. Nie bláznivé decko, ktoré sa nevie vtrepať do kože. Som proste iná povaha ako moji spolužiaci. Neviem, čo je na tom zlé. Takmer celá trieda sa mi posmieva. Keď už nemajú prečo, začnú po mne pokrikovať, že som tučná a mala by som so sebou niečo robiť. Lenže... Meriam 175 cm a vážim 45 kg. Takže podľa mňa som skôr kostlivec ako tučko, ale dobre. Keď im to pomôže... Nech si poslúžia. Za tých 9 rokov som si už zvykla. Teda, nie tak celkom. Veď komu by bolo príjemné chodiť po škole a počúvať, ako ho všetci ohovárajú? Minulý týždeň niekto na chodbe rozlial vodu. Keď som si chcela v bufete kúpiť niečo na zjedenie, pošmykla som sa a spadla. Samozrejme, všetci vybuchli do smiechu a nikoho netrápilo, či som v poriadku. Bolela ma ruka a z prsta mi tiekla krv. Nikoho to však netrápilo. Po asi 5 minútach, ktoré sa mne ale zdali nekonečne dlhé ku mne prišiel jeden chalan. ,,Si v poriadku?" spýtal sa ma milým hlasom. ,,A-áno, ďakujem" odpovedala som mu roztraseným hlasom. Mal kučeravé blond vlasy a azúrovo modré oči. Vyzeral ako anjel. Pomohol mi vstať. ,,Určite ti nič nieje?" spýtal sa ma ešte raz. ,,Nie, naozaj nie." Odpovedala som a jemne som sa usmiala. Úsmev mi opätoval. V ten okamih som bola asi jeden z najšťastnejších ľudí na svete. Pobrala som sa do triedy a nejako som prečkala ten nekonečný deň. V ten týždeň som schytala asi tri päťky. Niežeby to bolo kôli tomu, že som hlúpa - aj keď spolužiaci si to tak prekrútili. No celé dni a noci som myslela len na toho chalana. Stále som si kládla otázku: ,,Prečo? Prečo prišiel a pomohol mi?" Nenávidela som tú školu. Niekoľko krát som prosíkala rodičov, aby ma preložili niekde inde, no márne. Rodičia ma vôbec nepočúvali. Bolo im jedno, že ma v škole šikanujú. A neboli to len tie hlúpe deti. Boli to aj učitelia. Posledná kvapka dopadla na zem dnes. Bol dejepis: ,,Flynnová, k tabuli!" skríkla dejepisárka na celú triedu. Samozrejme, všetkým to prišlo neuveriteľne smiešne. ,,No porozprávaj nám, ako si sa pripravila na dnešnú hodinu, Flynnová!" Neznášala som, keď ma takto volali. ,,Prepáčte, na dnešnú hodinu som sa pripravila z posledných 3 učív." povedala som bojazlivo. ,,Tak spusť." Učivá som vysypala ako z rukáva a to dejepisárku naštvalo. Začala mi dávať otázky z učív, ktoré sme ešte nepreberali. Tým pádom som nemala odkiaľ vedieť odpoveď. Odvážila som sa a povedala som : ,,Pani učiteľka, ale tieto učivá sme ešte nepreberali..." ,, Zavri si ústa Flynnová! Dnešná odpoveď je za päť!" Chápete to? Tá krava ma znovu strápnila pred celou triedou!

00:00 prsty mám skrížené a želám si, aby môj plán vyšiel. Zo skrine vyberám veľký modrý batoh. Vkladám do neho zelenú deku, modrú mikinu, jablko, nejaké rožky, ktoré som našla v skrinke a jednu fľašu vody. Pyžamo hádžem pod posteľ a obliekam si oteplené legíny. Na hlavu si dávam čiapku a do vrecka pchám rukavice. Mobil vypínam a vkladám do poličky. Pred domom si na mikinu natiahnem vetrovku a upaľujem preč. Asi 10 km odtiaľ je les. Sú 2 hodiny po polnoci. Do 7 rána sa musím dosať ďaleko. Mama vedy vstáva a keď zistí, že niesom doma, okamžite zobudí aj otca. Bežím, kolená sa mi podlamujú, nevládzem. ,,Nesmieš sa vzdávať, nesmieš sa vzdávať!" Opakujem si stále dookola.

.......................................................................................................

Ahoj, tak toto je prvá časť príbehu Laura na úteku. Dúfam, že sa páči. Budem rada za votes a komentáre :)