Laura na úteku

Kapitola 8

Keď som cítila, ako sa lano začína uvoľňovať, začula som kroky. Rýchlo som spozornela a snažila som sa dostať čo najrýchlejšie späť. Ledva som to stihla, už sa otvorili dvere. Asi nemusím hovoriť, kto vstúpil dnu. ,,Tak čo, Metlička? Ako sa ti tu páči??" povedal tým svojim odporným hlasom a približoval sa ku mne. ,,Idiot." Povedala som to dosť nahlas, aby ma počul. Lenže ten pako sa ku mne stále približoval bližšie a bližšie a snažil sa ma dotýkať. ,,Humusák! Starý úchyl! Debil!" vrešťala som po ňom, kým mi nevylepil facku. Myslíte, že po facke som stíchla? Nie. Začala som vrieskať ešte hlasnejšie. ,,Prasa! Nedotýkaj sa ma! Počuješ??!! Prestaň!" ,,Ale noták, Metlička. Nebuď agresívna!" Vtedy som radšej stíchla. Počkala som, kým odíde. Vonku bola tma. Neskorá noc. Počkala som asi hodinu a potom som sa znovu dotrepala ku kľučke. Opatrne som o ňu šúchala lano. Keď som cítila, že mu dlhá životnosť neostáva, trhla som rukami a lano sa konečne roztrhlo. Čo najrýchlejšie som si uvoľnila aj nohy. Lano som rozpárala na nitky. Netrvalo mi to dlho, keďže nebolo nijako hrubé. Pomaly som sa postavila a skúsila stlačiť kľučku. Pako. Dvere nechal odomknuté. Najprv som len vykukla. Nikto tam nebol a tak som sa nenápadne vyparila. Dávala som veľký pozor pod nohy a robila som dobre. O pár metrov ďalej bola nastražená nejaké amatérska pasca. Na zemi ležala doska a z nech vytŕčali klince. Len som ju obišla a utekala som preč. Vedela som, že mi veľa času nezostáva. Preto som neváhala a bežala som čo mi sily stačili. O chvíľu som vchádzala do lesa. Strašne som sa bála. Nie toho lesa. Bála som sa, že ma ten úchyl najde. Neverila som vlastným očiam. Dutý strom. Tak toľké šťastie som teda vážne nečakala. Vošla som dnu. V kútiku duše som dúfala, že som našla strom, v ktorom som sa ubytovala s Keysi. Strašne mi chýba. Myslím na ňu každú minútu a len čo sa mi podarí, aby tí blázni odišli, pôjdem ju hľadať. V strome som prečkala len pár hodín, keď som začula hlasy. ,,Poď, ďaleko nešla. Predpokladám že je niekde tu." sedela som v strome a ani som sa nepohla. No bohužiaľ. Asi o tomto strome vedeli a len čo som sa stihla spamätať, surovo ma vytiahli a o pár minút som bola znovu v tej pivnici. Ďalších pár dní a nocí bez jedla. Vodu mi tam hodili nejakú špinavú nabratú z potoka. Celý ten čas som myslela na Keysi. Viete, na rodinu som si vôbec nespomenula. Boli mi ukradnutí. Všetci do jedného. No na Keysi mi záležalo. Verím jej. Viem, že je na ceste a hľadá ma. Viem, že čoskoro budeme spolu. V týchto myšlienkach som zaspala. Zobudila som sa až na druhý deň no na moje počudovanie - nebola som v pivnici. Ležala som na mäkkej posteli. Bola plná vankúšov. Otvorila som oči no nikde nikoho. Opatrne som sa postavila a chcela som otvoriť dvere. No v tom sa dvere otvorili samé. Teda, nie tak celkom. Otvoril ich On. Nie, nebol to ujo Debil. ,,Lukáš?" zdesene som vykríkla. ,,Čo.. čo tu robíš? Kde to som? Čo sa stalo? Čo to má znamenať?" Sypala som zo seba ako sa sype pšenica z vreca. ,,Laura, počkaj. Vysvetlím ti to. Všetko ti vysvetlím." a tak Lukáš spustil: ,,Uniesli ťa. Tí dvaja chlapi. Pivnica. Bola si v nej zavretá. Potom si sa pokúsila utiecť. No nepodarilo sa ti to. O deň neskôr ťa našli. Hodili ťa späť do pivnice. Potom ti doniesli vodu. Hnusnú a špinavú. Ty si sa napila a zaspala si. Do vody ti naliali uspávadlo. Veľmi silné. Aby si zaspala a neprebrala sa celé 4 dni. 4 dni, kým tí dvaja chlapi budú preč. Šli preč. Na opačný koniec republiky. Sľúbil som im, že ťa postrážim, aby si neutiekla. Potom keď odišli, zobral som ťa a priniesol som ťa sem. Toto je... Moja izba" ,,Čoo? Lukáš! Akože tvoja izba!? Kto si?? Čo máš spoločné s tým debilom? Čo mi chceš urobiť? Myslela som, že máš rád. Ako si mi pomohol v škole. Ako sme sa stretli v lese..." ,,Laura, ale ja ťa mám rád. A tí muži, jeden, ten čo ťa uniesol... Je to môj strýko. Rodičia mi zomreli pri autonehode. Strýko ma má v starostlivosti. Volá sa Adam. Ten druhý je Alex, jeho komplic. Prepáč, nedokázal som im pomáhať. Vraj pred tebou uniesli už pár dievčat, no vtedy som o ich pivnici ešte nevedel. Ešte som tu nebýval. Hneď ako odišli, šiel som pre teba a priniesol som ťa tu. ,, Lukáš ako mi to môžeš urobiť? Ako? Myslela som, že si iný človek! Ale vidím, že si rovnaký, ako oni! Vieš prečo ma uniesli? Vieš? Nie? Tak počúvaj! Ušla som z domu! Skrývala som sa v dutom strome. Bola noc a niekoho priviazali k stromu. Hneď ako odišli, šla som sa tam pozrieť. Vieš koho som našla?? Bezbrannú border kóliu! Na obojku mala meno Keysi. Zobrala som si ju k sebe a strávili sme spolu všetok čas! Potom ma videli, ako som s ňou vonku. Mňa chytili, no Keysi ušla. Sú to už takmer 2 týždne, čo som tu zavretá. Neviem, kde je Keysi. Verím ale, že ma nájde a potom vás všetkých potrestáme! Pátra po mne polícia! Už viac ako mesiac. Neopováž sa niekomu povedať, že si ma videl! Rozumieš???" Lukáš na mňa pozeral s otvorenou hubou. ,,Keysi?" povedal tichým roztraseným hlasom.

..............................................................................................................................

Ahoj :) tak dneska trošku dlhšia kapitola ale dúfam, že sa páčila :)) Môžete tipovať, čo bude ďalej. Keďže mám kapitoly napísané dopredu, rada si prečítam, čo si o tom myslíte :))