Adam & Dominica

7. Ďalšie slzy

Nevedela som či mu to mám povedať alebo nie. Ale myslím, že by sme to mohli podniknúť spolu.

„Adam?" ozvala som sa po chvíľke ticha.

„Áno?" zatiahol rovnakým tónom ako ja.

„Myslím, že mi niečo napadlo."

„Tak spusti." pustil ma zo svojho silného objatia a so svojimi krásnymi očami sa na mňa zahľadel.

„Pôjdem hľadať svojich skutočných rodičov, čo ty na to?" spýtala som sa ho dúfajúc, že na tú cestu pôjde so mnou.

„Zbláznila si sa? Veď o nich nevieš vôbec nič. Ani len ako sa volajú. Ani kde bývajú.!!" povedal už mierne zvýšeným tónom hlasu.

„Tak to najskôr zistím. Adam ja nedokážem žiť s pocitom, že neviem kto sú moji rodičia. Moje sestry, o ktorých som si myslela, že sú moje pravé sestry mi celý život klamali a to isté aj moji adoptívny rodičia. Ja ich musím nájsť a zistiť dôvod prečo ma dali do decáku. Adam ty ma vôbec nechápeš? Myslela som si, že tam pôjdeš so mnou. Ale asi som sa zmýlila. Namiesto toho aby si ma podporil sa mi tu ešte vysmeješ, že či som sa ja náhodou nezbládnila."

Pri mojom monológu Adam iba ticho sedel a pozorne ma počúval.

„Vieš čo Adam? Choď! Choď preč! Pôjdem tam sama aby si vedel!"

Adam iba vyvaľoval oči. Ja som vstala ako prvá a rozbehla sa preč, ale počula som, že ma Adam dobiehal. Keď už bol pri mne, chytil ma za lakeť a otočil si ma k sebe.

„Prosím ťa už nikam neutekaj!" lapal po dychu no boli sme na tom narovnako.

„Pusť ma!" zrevala som na neho a snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Ibaže jeho pevný stisk som nedokázala prekonať.

„Nie nepustím ťa. Nechcem aby si mi utiekla. Dominica ja ťa ľúbim a nedopustím aby si odišla. Len si myslím, že robíš urýchlené závery. Najskôr by si sa mala porozprávať so svojimi sestrami a potom sa uvidí čo spravíš."

„Čo spravím? Myslela som si, že sme v tom spolu!! Idiot!" keď na malú chvíľku povolil stisk, využila som to a vyvliekla sa z jeho zovretia. Začala som bežať čo najrýchlejšie a o chvíľku som už bola pri svojom dome.

Kľúče som mala vďaka bohu pri sebe a mohla som si odomknúť. Dvere som zľahka otvorila a zamkla som za sebou dvere. Vybehla som po schodoch do svojej izby, kde som taktiež zatvorila dvere, po ktorých som sa zviezla dolu až na podlahu.

Po líci sa mi zrazu skotúľala prvá slza. Chrbtom ruky som ju zotrela, no ďalším slzám som nechala voľný spád.

Začula som zvuk motora. Pravdepodobne to budú sestry. Vôbec som nemala chuť sa s nimi rozprávať. Zradili ma a to bolo jediné, čo ma teraz zaujímalo.

Vedela som, že majú pri sebe svoje vlastné kľúče tak som im nešla otvoriť. Stále som sedela opretá o dvere a stále rozmýšľala nad tým čo sa v posledných dňoch odohralo. A najmä v posledných hodinách. Ja krava som si myslela, že pôjde so mnou. Myslela som si, že zažijeme niečo nové, ale nie on si myslí, že som sa zbláznila.

O malú chvíľu som začula klopanie za mojím chrbtom.

„Dominica otvor! Musíme sa porozprávať!" začula som Veroniku spoza dverí. Nechcela som sa s nimi rozprávať, no nemala som inú možnosť. Počas vzlykania mi napadlo, že by som mala zistiť viacej o tom, prečo to predo mnou tajili. Napokon som dvere otvorila. Sadla som si na svoju posteľ a čakala som kedy si sadne aj ona. Vzlykať som neprestala. Nešlo to. Akokoľvek som sa snažila, jednoducho to nešlo.

„Dominica" plačlivým šepotom vyslovila moje meno a kľakla si predo mňa. „Nechceli sme to pred tebou tajiť, ale bolo to pre tvoje dobro. Mysleli sme si, že keby sme ti to povedali tak ich pôjdeš hľadať." BINGO. Ani som netušila, že ma až tak dobre poznajú. Mala som v pláne ísť ich hľadať, ale najskôr som musela o nich niečo zistiť.

Táto informácia bola tá najlepšia za posledný týždeň. Práve tým čo mi teraz povedala mi dokázala to, že ma majú naozaj radi a že ma poznajú viacej ako ON.

Hodila som sa jej okolo krku a plakala som čoraz viac. Nedokázala som to zastaviť. Pritisli sme sa k sebe a po chvíľke som cítila, že sa k nám pridala aj Paťka. Kľačali sme v strede mojej izby vo vrúcnom sesterskom objatí. Naše objatie prekazilo až zvonenie môjho telefónu. Odtiahla som sa od sestier a vytiahla som si mobil zo zadného vačku riflí. V momente keď som cez všetky tie slzy zbadala meno „ADAM" hovor som zrušila a hodila som mobil na posteľ. Podľa zízania mojich sestier na mňa som zistila, že videli kto mi volal a nechápali prečo som bola v takom psychickom rozpoložení.

„Čo sa s vami stalo?" spýtala sa ma po chvíľke ticha Paťka. Vyrozprávala som im všetko čo sa stalo (Veď vy viete o čom hovorím). Ona ma len v tichosti počúvali. Keď som im všetko povedala tak na mňa iba nemo pozerali.

„Ten chlapec živí nezostane to si píš." Paťka vstala a videla som na nej, že chce ísť za ním no zastavila som ju.

„Nie nikam nechoď. Je to čiastočne aj moja vina."

„Ako to môže byť tvoja vina? Ten sviniar ti za nič nestojí." kričať po mne začala už aj Veronika.

„Nemala som mu to hovoriť. Bolo by lepšie keby som nikomu nič nehovorila a len tak sa vyparila."

„Prestaň urobila si dobre!" povedala pre zmenu Paťka.

„Možno by som sa mala ešte s ním porozprávať." uvažovala som nahlas.

„Ako myslíš, je to na tebe."

Odišli z mojej izby a nechali ma tam napospas mojim myšlienkam. Dlho som rozmýšľala, no napokon som sa rozhodla zdvihnúť mobil z postele a vyťukať mne už známe číslo. JEHO číslo.

Dúfam, že sa vám časť páčila. Ak máte nejaké pozitíva alebo negatíva na túto časť alebo celý príbeh tak nezabudnite komentovať. A samozrejme vote-ovať.

Viem, že som už dlho nepridala časť ale mám toho hrozne veľa, tak dúfam, že má pochopíte.

P.S.: Sorry za chyby ;)

P.S.S.: Odporúčam pesničku hore.