Adam & Dominica

Trápenie za trápením

Ako to myslel? Dve mená? A kde som ja? Predsa som ich dcéra! Teda aspoň som bola, pokým nezomreli. Ale stále som. Je pravda, že mi nikto nikdy v živote nepovedal, že sa podobám na mamu alebo otca, ale ja som si z toho nič nerobila. Aspoň doteraz. Vyjavene som sa na neho pozerala. Zatiaľ čo moje sestry si iba vymieňali pohľady. Čo to má znamenať? Ony vedia čo je za tým?

„Čo to má znamenať? Prečo tam nie som napísaná?" spýtala som sa nazúreným tónom.

„Napísaná tam ste." začal advokát alebo kto to vlastne bol, „ ale nie ste napísaná ako ich dcéra." povedal divným hlasom.

Hneď som vedela o čo ide ale pre istotu som sa spýtala: „Čože? A kde teda som napísaná." odpoveď som vedela ale nechcela som tomu uveriť.

„ Ak sa voláte Dominica a minulý mesiac ste dovŕšili pätnásty rok svojho života tak....... si vás adoptovali." povedal po chvíľke tiche.

Tušila som to. Presne toto som tušila. Toto nemôže byť pravda.

„ Vaši nevlastný rodičia si vás adoptovali, keď ste mali jeden rok, nemôžete si to pamätať, preto vám to nepovedali." Ešte stále som tomu nemohla uveriť. Pozrela som na sestry. Pohľad mi opätovali.

„Vy ste o tom vedeli?" spýtala som sa s nádejou, že aspoň ony mi neklamali, a že ani ony nevedeli, že som adoptovaná.

Keď si znova vymenili pohľady, všetko mi došlo. Oni o tom vedeli. Všetko vedeli a nič mi nepovedali. Celý môj život si hovorili, že sú moje sestry a nič mi nepovedali. NIČ!

„To nemyslíte vážne však?" už som hovorila plačlivým hlasom, ktorý som v poslednom čase používala často. „ Celý ten čas ste to vedeli a nič ste mi nepovedali? Prečo? Ako ste mi takto mohli ublížiť? Ako?"

Znenávidela som ich za to. Toto si nijako nevyžehlia. Vstala som a opustila som miestnosť a zároveň aj budovu. Počula som za sebou volanie môjho mena ale ignorovala som ho. Vonku som si sadla na lavičku. Po tvári mi začali tiecť slzy. Nevedela som sa ich zbaviť. Zo svojho zadného vrecka nohavíc som vytiahla mobil a začala písať Adamovi.

Od Domci pre Adamka: Zlato prosím ťa ak si nájdeš na mňa čas tak okamžite príď pred úrad.

Od Adamka pre Domci: Jasné hneď som tam. :)

Som rada, že aspoň on na mňa nekašle ako ostatný. O chvíľu som už na ceste zbadala Adamovo auto. Našiel parkovacie miesto a keď zbadal, že sa mi po tvári kotúľajú slzy rozbehol sa za mnou.

„Panebože zlatko čo sa stalo?" sadol si vedľa mňa. Ja som si položila hlavu na jeho rameno a všetko som mu porozprávala. Keď som skončila prišiel ďalší nával sĺz. Pritisol si ma k sebe a asi desať minút sme tam len tak sedeli a neprehovorili ani slovo. Neodvážila som sa prehovoriť, pretože som vedela, že to nedokážem bez sĺz.

„Je mi to ľúto." povedal napokon Adam. „Čo budeš robiť?"

spýtal sama otázku nad ktorou som už začala rozmýšľať ale zatiaľ mi nič normálneho nenapadlo. Až doteraz.

Myslím, že to bude dobrý nápad.....

Dúfam, že sa Vám táto časť páčila. Dominice sa to znova pokazilo.
Nezabudnite komentovať a vote-ovať. Do komentov Vás poprosím aby ste písali pravdivo a dávali mi jasne najavo, že čo mám zmeniť. :)

Srdiečkujem MissMoniqueG :* :* :*