Adam & Dominica

Prechádzka

Časť 2

Na druhý deň som sa odhodlala a zavolala som ho von. „Ahoj, tu Dominika išiel by si so mnou dnes von potrebovala by som sa s tebou porozprávať." zatelefonovala som mu. „ Jasné aj ja ti potrebujem všetko vysvetliť." odpovedal mi Adam. „Tak sa môžeme stretnúť na vašej uličke o tretej, súhlasíš?" spýtala som sa ho. „ Hej to mi vyhovuje tak zatiaľ ahoj." „Ahoj." povedala som napokon. Tajne som si želala aby súhlasil. Keby nesúhlasil asi by som sa zakopala pod zem a už by som nikdy nevyšla. O tretej som ho už čakala na dohodnutom mieste. Meškal približne desať minút. Chalani vždy meškajú keď idú niekam s babami. Pomyslela som si. „Čauko." pozdravil ma hneď keď sa ku mne priblížil. „Ahoj." odzdravila som ho, „ už som si myslela, že neprídeš." povedala som mierne nahnevaným hlasom. Ale len mierne . „ Prepáč že meškám, ale mama ma zdržala." povedal smutne. „ V pohode, už som si zvykla." usmiala som sa na neho. Aj on mi úsmev opätoval. „ Tak čo si mi to chcel povedať?" vyzvedala som od neho. „ No chcel som ti iba všetko vysvetliť." odpovedal. „ Tak vysvetľuj." Chcela som už konečne vedieť čo mi chce povedať. „ Páčiš sa mi už asi od piatej triedy, no teda od vtedy som do teba tajne zamilovaný, ale bál som sa ti to povedať, pretože som vedel, že u teba nemám šancu." Posledné slová povedal tak smutne a potichu, až som si myslela, že sa tu rozplače. Chudáčik. „ Ako si prosím ťa zistil, že u mňa nemáš šancu?" spýtala som sa. „ Neviem, prišlo mi to tak, že nie som tvoj typ." povedal Adam. Nie je môj typ? On je presne môj typ! Rozhodla som sa, že mu všetko poviem.„U mňa si mal vždy šancu, už len preto, že sa páčiš aj ty mne a som do teba buchnutá odkedy som ťa spoznala." povedala som po chvíľke uvažovania ako mu to povedať. Adam na mňa vyvaľoval oči ako keby som bola nejaký prízrak. „Prečo sa tak na mňa pozeráš?" spýtala som sa ho, „ veď som ti povedala do telefónu, že ti chcem niečo povedať." usmiala som sa na neho. Aj on mi úsmev opätoval. „Tak a teraz bude čo?" spýtal sa ma Adam. „Teraz....." nedokončila som vetu a rovno som ho objala. Zovrel ma v objatí a naraz som sa ocitla v úplne inom svete. Svet sa mi dookola točila a videla som len jeho. Pozrela som mu do jeho krásnych zelených očí a vedela som, že sa všetko skončí dobre. Keď som videla čo ide spraviť, spravil som to isté a pobozkali sme sa. Môj prvý bozk. Bol úžasný. Jeho mäkké pery sa dotýkali tých mojich. „ Ďakujem." povedala som to tak potichu, že som si nebola istá či to počul. Zjavne áno keď mi odpovedal: „ A začo prosím ťa?" spýtal sa. „ Za to, že môj prvý bozk bol s tebou." povedala som rovnako potichu ako predtým. „Nemáš začo." povedal Adam a ešte viac ma objal. Bolo asi pol piatej a vedela som, že už by som mala ísť domov inak budem mať domáce väzenie. Pomaly som sa vytrhla z objatia a dala som mu ešte jednu pusu. „ Budem musieť ísť." povedala som. V tom okamžiku sa jeho úsmev stratil. Vtisla som mu ešte jeden bozk a už sa na mňa usmial. Vedela som, že to zaberie. „Tak ahoj." povedal mi potichu. „ Ahoj, vidíme sa v škole."