Adam & Dominica

Prespávačka

Po pár pípnutiach v telefóne som začula Adamov hlas.

„Konečne! Volal som ti najmenej sto krát! Teraz mi to už prosím ťa nezruš. Dominica je mi to všetko hrozne ľúto. Nemal som takto reagovať, len si myslím, že by si si najprv mala zistiť bližšie informácie. Prosím Dominica, prepáč mi to. Som totálny hajzel. Dominica ja ťa ľúbim a ani si nevieš predstaviť ako. Ach bože..... Je mi všetko hrozne ľúto." po jeho dlhom monológu som nemala slov. Nedokázala som povedať ani len jedno slovo. Bola som ako oťapená slnečnými lúčmi.

„Dominica si tam ?" Nad touto otázkou som sa aj cez všetky tie slzy pousmiať, pretože som mu stále neodpovedala.

„Hej som..... len neviem čo mám povedať." začala som, „mohol by sí prísť k nám? Nechce sa mi to všetko rozoberať cez telefón."

„Jasné prídem hneď som tam."

Zrušila som hovor a hodila mobil na posteľ. Postavila som sa zo zeme a zbehla do kúpeľne. Pretrela som si uplakanú, červenú tvár studenou vodou, ale ako som sa pozrela do zrkadla, zistila som, že červeň na tvári mi stále zostala. Osušila som sa svojím zelených uterákom s modrými mašličkami a zišla som po schodoch do kuchyne ta svojimi sestrami.

„Tak čo volala si mu?" spýtala sa ma Veronika.

„Hej. Pozvala som ho k nám, nechcela som to riešiť cez telefón. Dúfam, že vám to nevadí."

„Ak to nevadí tebe, tak ani nám." žmurkla na mňa.

Paťka ku mne o krok pristúpila. „ Počuj, my dve ideme ku tete Grace sa pozhovárať o tom všetkom a pravdepodobne tam aj prespíme keďže to nie je práve najbližšie. Dúfam, že ti to nevadí."

„Nie v pohode. A keby niečo, mohol by tu Adam prespať?" spýtala som sa s psími očami.

Pregúľala očami, ale napokon povedala : „Áno môže. Ale len kvôli tomu, aby si nebola sama."

„Ďakujem." Dala som jej pusu na líce a v tom som začula zvonček.

„Okej my dve už ideme takže vidíme sa zajtra." Obi dve sestry ma objali a odišli smerom ku hlavným dverám. Ja som pozvala Adama dnu, zavrela a zamkla som dvere.

Ako som mu otvárala dvere tak som si nevšimla, že má niečo v ruke, no keď som sa otočila mal v ruke kyticu mojich najobľúbenejších kvetín. Biele ruže.

„Toto snáď nemyslíš...." prerušil ma rýchlim a čo bolo na tom najhoršie, krátkym bozkom. Svoje čelo nechal opreté o tom moja a potichu mi pošepkal: „Prosím prepáč mi to."

No buďte na tohto dokonalého chlapca nahnevaná, keď vám prinesie kyticu vašich najobľúbenejších kvetín. Chcela som mu to opustiť, pretože som vedela, že má čiastočne pravdu, no vtedy som bola v riadnom psychickom rozpoložení.

Objala som ho okolo krku a naspäť som mu pošepkala: „Odpustené, prepáčené."

Kyticu položil na botník vedľa nás a objal ma okolo pásu, čím si ma k sebe pritiahol. Stáli sme tam v objatí asi päť minút čo sa mne zdalo ako celú večnosť. Napokon sme sa od seba odtiahli a ja som prilepila svoje pery na tie jeho.

„Inak mám jednu otázku." spýtala som sa po chvíľke.

„Počúvam."

„Nechcel by si tu dnes prespať? Moje sestry sa vrátia až zajtra a dovolili mi. Ja tu nechcem byť sama...... Prosíííím" prosila som ako malé dieťa.

„No ..... neviem, neviem ..... pokiaľ mi sľúbiš, že mi už neutečieš tak tu veľmi rád zostanem." povedal tak sarkastickým tónom, že sarkazmus normálne z neho sršal. Vedela som, že nebude namietať, ale za túto odpoveď získal akurát tak päsťou do ramena.

„Čo.Si.To.Urobila?" Nachvál odsekával jednotlivé slová.

„Buchla.Som.Ťa.Do. Ramena." napodobnila som jeho tón.

„A začo to bolo?" neveriacky sa na mňa pozeral.

„Sám dobre vieš, že som utiekla kvôli tebe tak sa netvár." zasa som mu dala len takú kamarátsku so žiadnym zlým úmyslom päsťou do druhého ramena.

„Máš troj-sekundový náskok na to aby som ťa nechytil inak sa začne týranie v podobe neustále štiklenia." povedal neskutočne vážnym tónom až mi mykalo kútikmi úst.

„To dúfam nemyslíš vážne."

„Tri....."

„Adaaaam"

„Dva......"

Nemala som na výber začala som utekať hore po schodoch.

„Jedna....."

Počula som ako za mnou uteká, ale ja som sa zamkla vo svojej izbe.

„Dominica Elizabeth Strangerová okamžite otvor." klopal mi na dvere a márne sa snažil dostať sa do vnútra.

„Takú nepoznám."

„Tak pardom .." velevýznamne si odkašlal „ Dominica Elizabeth Strange."

No konečne. Neznášam keď mi niekto k môjmu priezvisku pridá to „ová". Neznášam, opakujem neznášam to.

„A odkiaľ vieš moje druhé meno?" spýtala som sa ho. Ja som mu ho nehovorila. Odkiaľ ho mohol vedieť?

„Trochu som sa heckol do školského počítača a prezrel som si tvoj profil."

Okamžite som otvorila a začala som ho štikliť o stošesť.

„Adam Anderson ty hlúpi idiot ako si mohol?" smiala som sa popri tom ako som štiklila. Teda lepšie povedané smiali sme sa obaja.

„Nevedel som, že si nosila strojček a okuliare v šiestom ročníku." uťahoval si zo mňa ako malí chalan.

„Práve pre toto som ti to nehovorila. Vedela som, že sa budeš smiať. Idiot." nedokázala som sa prestať smiať a stále som ho štiklila a bila.

„To by aj stačilo." povedal, keď v tom ......

Takže pridala som novú časť. Dúfam, že sa bude páčiť.