Adam & Dominica

Smútok pretrváva aj naďalej

NIE. Neberte mi ho. Ja chcem aby žil! Prestaňte! Okamžite! V tom ma už sestrička viezla na izbu. Chcela som sa je vytrhnúť, čo sa mi na krátky čas podarilo, ale v tom okamžiku prišli dvaja doktori a tým už sa utiecť nedalo. Znova som bola na izbe. Znova do mna dávali tú istú injekciu ako minule. A v tom..... Panebože bol to len sen. Realistický sen. Dokelu prečo sa všetko zlé deje iba mne?! Ten hore ma nevidí ako sa trápim? Nemôže mi môjho ocka vrátiť naspäť? Ja to bez neho nezvládnem. Od malička ma bral ako jeho vysnívanú princezničku. Toto sa nikdy nemalo stať. Taký dobrý človek mal byť nesmrteľný. Prečo? Prečo je preč? Prečo? Budem potrebovať psychológa aby som sa z tohto dostala. Alebo postačí ON? Bude ma chápať? Bude mojou oporou? Ach Adam, dúfam že áno. Pomyslela som si. Ako na zavolanie niekto zaklopal na dvere do mojej nemocničnej izby. „Ďalej." povedala som na znak toho, že dotyčný, ktorý je za dverami môže vstúpiť. „Ty čo tu robíš?" spýtala som sa prekvapene hneď ako sa otvorili dvere a stál v nich ON. Áno on. Ako vedel, že som tu? Musel mu to niekto povedať, pretože ja som mu nič nehovorila. Teda nemala som ako keďže som bola totálne mimo. „Aj ja ťa rád vidím." usmial sa na mňa. Žiaľ iba na krátko, keďže zbadal, že ja sa moc nebavím a mám náladu pod psa. „Odkiaľ vieš, že som v nemocnici?" „Ako si ma našiel?" spýtala som sa ho. Sadol si vedľa mňa na stoličku a chytil ma za ruku. „Snažil som sa ti dovolať, ale zdvihla tvoja sestra a povedala mi, že ma vraj veľmi potrebuješ. Teda ešte predtým som jej povedal kto vlastne som a že sme teraz spolu. Potom mi povedala kde si a bez váhania som nasadol na prvý autobus." povedal. „Vieš ako som sa o teba bál?" spýtal sa ma, no ja som mu neodpovedala. Pochopil, že mu naznačujem, aby pokračoval. „ Keď som prišiel tvoje sestry mi všetko povedali. Hneď som išiel za tebou, ale videl som ako pekne si spala tak som ťa nechcel budiť a radšej som si sadol vedľa teba. Musel som si odskočiť niečo vybaviť a medzi tým si sa zobudila a teraz som tu a už nikdy neodíde." Pri posledných slovách sa mi uľavilo. V tom okamihu som sa na neho vrhla a silno ho objala. Objatie mi opätoval. Začala som mu plakať na ramene ako malé decko ale vtedy mi to bolo úplne jedno. V tom mu zazvonil telefón. Ospravedlnil sa mi, že to musí vybaviť a odišiel. O chvíľu bol naspäť, ale už nebol sám. Za ním stála jeho mama a otec. Zostala som ako obarená. Panebože! Ako sa mám pred nimi správať? Mám byť prirodzená? Pýtala som sa sama seba v duchu. Vsadila som na PRIRODZENOSŤ. „Ahoj Dominica." pozdravili ma oby dvaja súčastne. Boli smutný, čiže som pochopila, že všetko vedia. „D-dobrý deň." vykoktala som zo seba napokon. „Prepáč, že som ti nepovedal, že prídu, ale chcel som, aby to bolo prekvapenie." Prekvapenie? Tak, to si trafil. „Nevadí." povedala som. „Vieme, čo sa ti teraz prihodilo, akú záťaž ti ten hore dal a je nám to veľmi ľúto, chceme tebe aj tvojim sestrám vo všetkom pomôcť. Zabezpečíme vám strechu nad hlavou a všetko okolo toho." Nevedela som, čo povedať. Vyrazili mi dych. Ani nám pomôcť a ani nás nepoznajú. Naozaj dobrý ľudia. V tom vtrhli do izby v moje sestry. „Mama sa prebrala!" povedali vystrašene. Chápem ich. Boja sa ako to s ňou bude naďalej. „Hneď som tam!" povedala som a už som sa štverala von z postele. Čo som však nečakala bolo to, že hneď ako sa postavím na nohy tak spadnem. Doslova som sa zvadila na zem. Adam ma okemžite začal zdvýhať. „Preboha si v poriadku?" spýtal sa ma. „Som, zabudla som, že mi dávali tú sprostú injekciu na omráčenie, asi ešte nevyprchala, ale teraz už poďme." Bolo mi jasné, že po svojich tam nepôjdem a ako na zavolanie prišla sestrička. Poprosili sme ju o vozík. Nasadla som si a Adam ma tlačil až na áro. Stáli sme pred dverami do maminej izby, keď som Adama zastavila. „ Bojím sa." povedala som potichu a smutne. Adam pochopil, čo tým myslím. Kľakol si pri mňa a dal mi bozk. „ Nemáš sa čoho báť, som tu s tebou." Veľmi ma to potešilo. Práve tieto slová som potrebovala počuť. „Ďakujem." Bola som rozhodnutá do tej izby vstúpiť bez najmenších pochybností o tom ako to bude ďalej.

Ďaľsia časť je na svete. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ak máte niečo, čo by ste zlepšili na mojom písaní tak to kľudne napíšte do komentárov. Príjímam aj kritiku. Tak vote-ujte a komentujte.