Change

Chapter 3.

Išla som spať ako vždy dosť neskoro a keď som vstávala bola som ešte viac unavená, ako obyčajne. Možno by som po nociach nemusela toľko čítať a pozerať seriály, ale moja aktivita v noci rapídne stúpala.

Zopakovala som svoj každodenný rituál a vyrazila do školy. Neskontrolovala som si čas, pretože som si bola istá, že som spravila všetko ako obyčajne, ale to len dovtedy ako som uvidela autobus odchádzať zo zástavky. Sklamane som ho sledovala. Mala som pocit, akoby mi ušiel celý deň. Pohla som sa vpred a nastúpila na iný autobus. Tento spoj je presný spoj do mojej školy, ale nikdy ním nechcem chodiť, pretože v ňom ľahko stretnúť spolužiakov. A akoby sa aj nestalo, hneď sa ku mne predieral Chris. Chris je môj spoľahlivý dealer. Zoženie každému čo len chce a vždy je to čisté...Aspoň čo ja teda viem. Jasné, že to niečo stojí, ale nemusia to byť vždy peniaze a to je na tom to najlepšie. Prišiel ku mne „Čo tu robíš? Týmto spojom predsa nechodíš, nie?" na jeho tvári som videla uštipačný úškrn, ktorý jasne hovoril, že to vie. „Zmeškala som svoj autobus, ale to si myslím, že ti došlo" chvíľu bolo ticho, ako keby váhal či sa ma má spýtať alebo nie „Počul som o tej stávke a..." „Aha a čo také si počul,pretože vieš môžeš mať aj zlé informácie"nechcela som to rozoberať zrovna s ním a tak som hodila zo seba tu najmenej nadväzujúcu odpoveď. Nie preto, že by to niekomu povedal, ale mne sa nechcelo do žiadneho rozhovoru „ Veď vieš, že vyhrám." egoisticky som sa uškrnula. On sa otočil, skontroloval, či sa niekto nepozerá „Fajn,nejdem sa ti do toho starať, ale mám pocit, že v tomto nevyhráš a potom budeš musieť prispieť na tú trávu pre výhercu. Nie si typ, ktorý vie, ako sa baviť s ľuďmi,vieš s nimi manipulovať, ale to je všetko a táto stávka...no... Úprimne myslím, že už teraz to máš prehraté." nemohla som vystáť jeho tón a to ako si tým bol istý „Aj keby prehrám no a? Nemusím predsa každú stávku vyhrať" až teraz mi došlo o čo mu ide a tak som sa rovno spýtala „Ah, hádam, že máš niečo nové, však? Čo chceš za gram?" Chris sa zvláštne pousmial a pokračoval „Nechcem peniaze, ale musíš mi zohnať cigarety. Stačí mi krabička nič viac. Ja teraz nemám občianku...Tu nepravú myslím a s teplou v stánku sa mi hádať nechce, tak tu máš odomňa zľavu" sklonil hlavu a ja som vedela, že už viac nepovie. Prišlo mi ale divné, že si nevie sám zohnať jednu hlúpu krabičku cigariet bez občianky, keď vedel zohnať trávu. „No, tak ok to beriem a dokedy?" Čo najskôr, už sa mi minaju zásoby. Potom ti poviem, kam to donesieš.".

Vystupovali sme z autobusu a za mnou sa rozbehlo pár spolužiakov, ktorý sa veľmi radi skupinkujú. Bolo to otravné, pretože ma zahadzovali otázkami ako to ide s tou stávkou a mne sa na túto tému nechcelo vôbec baviť. A potom mi bliklo v hlave. *Ešte stále som sa nepozrela na mobil,možno budem mať novú správu!* Zrýchlila som krok a ostatných som nechala kráčať za mnou s jedným veľkým​ otáznikom nad hlavami. Zapla som mobil a... jedna jediná otázka, ktorá mi rozbúchala srdce a priviedla ma do nepokoja. Môže človek ako ja byť v jednej chvíli naplnený toľkými pocitmi? To nieje možné. Nemôžem sa chovať akoby mi na tom toľko záležalo. Keď som aspoň minimálne upokojila všetky skákajúce veci v mojom tele(pocity), zopakovala som si potichu tú otázku znova "Nemali by sme sa stretnúť?". Viem, že kvôli mojej stávke, by to bolo ideálne a dokonca ten správny smer, ale nie som si istá čo sa deje so mnou.. „Ach" *čo zas riešim, nebude.z toho nič viac ako má byť*. Som to predsa ja Dária, ktorej emócie zostavajú vždy tam kde chce.

V škole som mu odpísala a tak sme si dohodli čas aj miesto. Takže v sobotu o 10:00hod na stanici. To bolo už o 3 dni. Bola som rozrušená a viditeľne živšia.