Change

Chapter 7.

Kráčala som už spiacim mestom, ktoré slnečné svetlo opustilo. Nevedela som definovať svoje pocity. Spomenula som si na jeho oči...nikdy som nevidela nič podobné.

Sid sa ma vypytoval na všetky podrobnosti. Nepovedala som mu veľa, pretože som sa bála, aby mi nepotvrdil moje obavy. "Mala by si sa s ním ešte raz stretnúť a aj viac krát. Vieš možno by to nebolo len také "akože" a ...No chápeš." nič som neodpovedala len si vzdychla a prešuchtala sa k Sidovi. Pozrela sa mu do očí a snažila sa nájsť presne to čo bolo v tých Maxových. Pokúšala som sa o to hlavne preto, aby som presvedčila niečo vo mne, že je rovnaký ako ostatný, len som si to doteraz neuvedomila. Nech som sa snažila akokoľvek, nenašla som tam nič tomu podobné. Sklamane som sa zvalila na jeho posteľ. Nemohla som sa nezasmiať, keď som zbadala jeho nechápavý výraz. Ľahol si vedľa mňa. Stále som sa usmievala a ani som nevedela prečo. Sid bol super kamarát, presne vedel kedy má byť ticho. "Fajn, ešte sa s ním stretnem a vybavím to s tou stávkou!" v mojom hlase bolo počuť presvedčenie, čo si všimol aj Sid, pretože sa zasmial už aj on.

Nedeľa s Cassie, Sidom a polovične prítomným Chrisom, rýchlo utiekla a ja som sa už znova zobúdzala na otravný budík až na ten rozdiel, že ma dnes neprivítali teplé lúče slnka. Trochu sa mi zacnelo za svojou upratanou izbou. Ešte aspoň týždeň a budem sa môcť vrátiť. Napadlo ma že napíšem matke, ako sa má. Moji rodičia sa nevzali a už sa spolu nebavili ani sa im nečudujem, no a tak mama odišla do zahraničia. Najprv len kvôli práci, potom kvôli priateľovi. Keď mám voľno chodím za ňou, ale aj s ňou je ťažké si vísť. Zdvihla som mobil a napísala jej, tiež som pozrela na hodinky, aby som náhodou nezmeškala. Vyrazila som spolu so Sidom. Do rovnakého spoju nastúpila aj Cassie a tak sme sa všetci traja bavili o hudbe a potom o filmoch, na ktoré by sme spolu mohli ísť, tiež rôzne koncerty alebo iné zábavy. Už sme plánovali dokonca aj prázdniny. Pre mňa to bola zmena a zatiaľ celkom príjemná, ale ako vždy bála som sa, že sa niečo zlé stane a ja budem z toho úplne mimo. Potrebujem sa vrátiť domov. Potrebujem byť znovu sama a držať si dostatočný odstup. Chcela som plakať,triasli sa mi ruky a v hlave mi vírilo až príliš veľa myšlienok. Takze záchvat... Pozrela som do okna, ktoré bolo tak špinavé, že som videla len svoju tvár. Kruhy pod očami, prepadnuté líca a znova tie oči. Rýchlo som odvrátila pohľad a keď som zbadala, že Sid už vystupuje, rozlúčila som sa s ním. V škole sme prebrali stávku. Tento týždeň som sa chcela s Maxom o tej stávke porozprávať. Napísala som mu, aby sme sa znovu stretli. Odpísal neskôr ako obvikle. Stretnem sa s ním dnes po škole a znovu sa pôjdeme prejsť. Celé mu to poviem a dohodnem sa ním. Keď nie...Tak dufam, že sa nebude hnevať. Snáď to bude brať ako srandu.

Pozn.a.: Ospravedlňujem sa za tak krátku kapitolu, ale nemám veľa času a to vplíva na tento príbeh.