Change

Chapter 6.

Ráno ma zobudil zvuk kanvice. Takže Sid je už hore. Ako prvé som chytila mobil a zapla fb. Ach, ďalšie správy od maxxieho. Chcel vedieť či ten dnešok platí a vo mne to vzbudilo nádej že tu stávku môžem ešte vyhrať.

Budúci týždeň už pôjdem do školy. Nemôžem tak veľa vymeškávať. Potom sa z toho neviem vymotať.

Vytiahla som z tašky nejaké čisté veci a prezliekla sa. V kúpelni som si spravila aspoň niečo s tvárou a potom len zbehla dole do kuchyne kvôli káve. Sadla som si a pomaly si vychutnávala ten príval energie, keď som započula niečo čo som nechcela skoro mi zabehlo „Ako ti to ide s tou stávkou?"spýtavo na mňa hľadel Sid. Ja hlúpa som si myslela, že o tom ani nevie,ako keby som nepoznala Chrisa. „No vyzerá to dobre. Dnes sa s ním stretnem,potom ho zbalím a chvíľku to udržím. No a nakoniec vyhrám stávku a môžem sa s tebou podeliť" žmurkla som a spolu sme sa zasmiali. Pochopil, že ja nikdy nebudem nič také ako vzťah brať vážne a bola som aj rada. Už bol čas ísť a tak som si vzala bundu a ostatné veci a už len zabuchla za sebou dvere.

Ako som dorazila na stanicu, napísal mi že vlak mešká, ale vraj nie dlho. Sadla som si na schody a obzerala sa po ostatných ľuďoch. Vo vačku mi zavybroval mobil takže už bol tu. Zdvihla som sa a pozerala sa po stanici. Napísal mi pri ktorom východe je a tak som vedela, ktorým smerom vykročiť, keď som zrazu zbadala dvoch veľmi zabávajúcich  sa policajtov a jeden z nich mal vo vačku plnú krabičku cigariet. 

Možno to bolo trochu ľahkovážne, pomyslela som si keď som utekala z druhého poschodia na prvé rovno k východu. Na chvíľu ma asi ztratili z dohľadu vybehla som von a hneď som zbadala Maxa. Letela som rýchlo k nemu a ťahala ku stene pri východových dverách. Bol odo mňa vyšší a tak som ho posunula pred seba ukázala mu aby ma neprezradil. Obaja fízli vyšli a začali sa obzerať. Žmurkla som na Maxa a na ruke odpočítavala„tri...dva...jedna...TERAZ!!". Pochopil to a rozbehol sa hneď za mnou. Schmatla som ho za zápästie aby si pohol. Bežala som cez cestu aj keď išli autá. Chcela som sa dostať na to miesto, kde Chris nechal skrytú trávu. Aspoň by mohla byť sranda a mohla by som sa s ním dohodnúť na tej stávke.

Zrazu so mnou smiklo. On zastavil, teraz keď som sa zrovna rozbehla. Pozrel sa na mňa totálne nechápavým pohľadom a tak som ho znova potiahla. Neúspešne. Potom mi došlo, že vlastne ťahám za sebou niekoho, kto ma vidí prvý krát..V Tom zhone som na to zabudla.
Z vačku som vytiahla krabičku cigariet a dúfala,že mu nebudem musieť teraz všetko vysvetľovať. „Čo to má znamenať?Mohla si ma aspoň pozdraviť alebo tak" priklonil sa ku mne a objal ma. Nezmohla som sa na žiaden pohyb, zaskočilo ma to. Hneď ako sa dalo odtiahla som sa a výhražne naňho pozrela „Je to ako útek,musíš spolupracovať predsa len.. je to sranda. Potom ti to vysvetlím" znova som sa zasmiala a pozrela mu rovno do očí aby som sa uistila či súhlasí. V jeho očiach som sa chvíľkovo strácala. Neboli prázdne, ale bolo v nich niečo iné, niečo vzácne.

„Ach" stiahla som sa a nakukla spoza podchodu aby som zistila či idú ešte za nami. Mohli sme pokojne kráčať no ja som tam chcela byť čo najskôr.

Vošli sme do vnútra budovy a Max išiel poslušne za mnou, až kým som nechcela zísť starým popraskaným  schodiskom dolu,chytil ma za ruku a zastavil „Je to bezpečné?" nebol vystrašený skôr som mala pocit, že neverí, že tam naozaj vojdem a tak som sa usmiala a sebavedome povedala „Jasnže nie. Každú chvíľku sa tu niečo rozpadá" Zišli sme dolu schodmi a ja som si musela posvietiť mobilom, aby som našla tú malú škatuľku. Bola to tam, kde obyčajne. Vzala som škatuľku do rúk a otvorila ju. Ihneď bolo cítiť ten zápach. Do škatule som strčila krabičku cigariet a vliekla sa naspäť hore schodmi.

Vyšli sme až úplne hore na strechu budovy. Bolo tam krásne. Slnečné lúče sa dravo predierali cez husté oblaky a vánok sa pohrával s mojimi vlasmi. Cítila som sa tak voľná,dokonca som zabudla že je tu niekto so mnou „Ehm, Dária...ja....ty fajčíš?"rozmýšľala som ako to že mu to nedošlo „A ty fajčíš?" Usmiala som sa a rozbaľovala z vreckoviek to brko. Niekde vo vačku som našla zapaľovač a čakala na Maxovu odpoveď „Ja tiež nie". a natiahol ruku pre svojho práska.

Pristúpila som ku kraju strechy a sadla si na výčnelok kde malo byť zábradlie. Sedeli sme tam ticho celkom dlhú dobu. Myslím, že niečo hovoril, ale jediná veta ktorú som zastihla bola „Tak vysvetlíš mi to?" „Hm áno jasné.Dohodla som sa s Chrisom, že mi vymení trávu za jednu krabičku cigariet a keďže ten fízel ju mal na tak hlúpom mieste, no jednoducho som nemohla odolať." zasmial sa „Ty si vážne prípad! Máš asi dosť zaujímavý život, však?" pozrel na oblohu, akoby tam bolo niečo zaujímavé „Ani nie,vlastne obyčajnejší život si nevieš ani predstaviť.". Nemohla som zo seba vydrať tú otázku ohľadom stávky a tak som prekladala cez zábradlie „Čo si myslíš o živote?" nezatváril sa nijak prekvapene alebo zarazene len sa otočil smerom ku mne. Vytiahol mi brko z ruky a zahodil do diaľky. To gesto ma mierne vytočilo, ale pochopila som to „Každá jedna vec, ktorú v živote dosiahneš je ľahko stratiteľná a ak si na ňu zvykneš omnoho viac bude bolieť tá strata" teraz som predstavila celý svoj život v jednej jednoduchej vete. Myslela som že niečo povie, ale nepovedal nič len sa usmial.

Čas prešiel rýchlo keď sme sa prechádzali po meste. Bol čas, aby išiel na vlak.

Neostal žiaden lístok na jeho spoj. Poradila som mu jednu "fintu" ,ale v jeho tvári som videla stres.„Nikdy si nešiel na čierno?" pozrela som sa naň a v tvári som držala nezaujatý výraz „No hlavne som skoro nikdy nešiel vlakom,riskoval som kvôli tebe" ironicky sa usmial. Potom už len vstal z lavičky a keď nepočul, že idem za ním otočil sa "To ma už neodprevadíš?" neodpovedala som a tak prišiel ku mne a objal ma.  Aj keď som predpokladala, že to spraví dúfala som, že sa tomu ešte vyhnem. Ako odchádzal odo mňa mala som pocit, akoby ma niečo znovu opúšťalo, niečo čo som predtým nemala  a chýbalo mi to.