"Idem!" Zakričala som hneď z rána. Aj keď úplne zbytočne pretože dotyčný čo mi zvoní ma z poschodia počuť až ku domovým dverám nemôže.
Iba v kraťasoch a tielku som zišla dole a otvorila dvere.
"Ian? Čo-čo sa stalo?" Oči mal červené a bolo na ňom značne vidieť že plakal.
"S mamou odchádzame." Pozeral do zeme a ani na mňa nepozrel.
"Čože? Nerob si zo mňa srandu Ian!"
"Mama tu nechce zostať. Pripomína jej to tu otca. Ideme do Seatlu. Ja-ja som sa snažil jej to vyhovoriť ale ona trvá na tom aby sme išli. Obaja. Odpusť mi to. Nechcem ju nechať samú. A ani nechcem aby si niečo spravila. Ja-sa vrátim. Nieje koniec."
"A ja?! O mňa sa nebudeš báť?! Čo ak si niečo spravím ja?! Ako? Aoo si mohol Ian?" Šepla som s nezastaviteľným plačom. Objal ma tak tuho akoby ma nikdy nemal pustiť. Pobozkal ma s plačom.
"Neopúšťaj ma." Pošepkala som. Pokrútil hlavou a stratil sa mi z dohľadu. Vybehla som bosá z domu ale nikde už nebol.
"Nie." Rozplakala som sa a s cieľom ukryť sa pred svetom som utiekla do domu. Oprela som sa o dvere a zviezla som sa na zem. Nedokázala som utíšiť bolesť. Neutíchajúcu bolesť v celom mojom tele spôsobenú človekom,ktorého som milovala a on mňa tiež.
Na obed som sa rozhodla že to bol určite len vtip a tak som sa obliekla do šedých teplákov a bieleho tielka obula som si Conversy a odišla k Ianovy domov.
Keď som ta dorazila,nikto tam nebol a ani po piatom zaklopaní nikto neotvoril. So smútkom som odišla domov. Zamkla som sa,zatiahla všetky žaluzie a zavrela sa v izbe. Vzala som do rúk telefón a vytočila som Ianovo číslo. Jediné čo som počula bolo že číslo neexistuje. Pozerala som sa z okna asi dve hodiny keď som usúdila že tam nič nieje,išla som do Jeremyho izby a z jeho 'tajnej' skríše som vytiahla balíček mentolových Marlboriek a vyšla som na strechu.
Sadla som si a z vačku som vybrala zapaľovač. Cigaretu som si vložila do úst a potiahla som si. Takto som to zopakovala asi pri troch cigaretách až kým sa nezačala krútiť hlava. Dnes som totižto ešte nejdla. Zišla som do kuchyne a nakrájala som si na tanier rajčinu,ktorú som zjedla ledva celú. Dobrý obed čo?
Sadla som si k telke a neprítomne som prepínala z kanálu na kanál. Aj tak tam nič nebolo. Ako vždy. Po chvíli som zaspala a zobudila som sa až na to ako som zakričala na Iana aby sa vrátil. Bola som spotená a vystrašená. Keď som sa pozrela na hodiny,bolo desať v noci. Telku som vypla a odišla som do svojej izby kde som ihneď zaspala.
Ráno
Zobudila som sa dosť neskoro,a to o dvanástej. Vyšla som z postele a prezliekla som si čisté spodné prádlo a dala som si to isté čo včera. V kuchyni som si spravila kávu a malý chlebík so syrom. Riady som umyla a odišla som na parkovisko za starou opustenou fabrikou. Samozrejme som si vzala aj Jeremyho cigarety.
Sadla som si na zem pri plot tak aby ma nikto nevidel,aj keď pochybujem že sem niekto chodí. Začal mi zvoniť telefón a keď som sa pozrela kto to je okamžite som to zrušila. Bola to Caroline. Zhruba o päť minút nato mi zavolala Adele a hneď po nej Layla. Barbie mi napísala sms-ku a Bryan tiež. Ani som si ich neprečítala a rovno som ich vymazala. Keď som si po pol hodine zapaľovala druhú cigaretu,započula som neďaleko hlasy. Postavila som sa a snažila som sa skryť za kríkmi,ktoré kryli plot. Prišla sem skupinka chalanov s fľaškami v ruke a niečo si medzi sebou hovorili. Jediné čo ma zaujalo,bol jeden z nich. Pokiaľ ma zrak neklamem,za opaskom mal zbraň. Mohli mať osemnásť až dvadsať rokov a musím povedať že ten s tou zbraňou mi naháňal strach.
Nadávala som si zato že som sem vôbec šla. Rozhodla som sa že sa budem správať úplne prirodzene a pôjdem okolo nich bez toho aby som sa na nich pozrela.
Jeden z nich sa pýtal či majú zapaľovač ale zjavne ho nikto nemal. Aby si to nevšimli,skoro dofajčenú cigaretu,som hodila na zem a zašliapla ju. Bohužiaľ,nevydalo.
"Hej! Počkaj!" Som si celkom určite istá že zamnou prišiel ten so zbraňou.
"Máš oheň?" Uškrnul sa a pozeral mi priamo do očí.
"No,áno. Prečo?" Zahrala som sa na nechápavú a vo vrecku teplák som zvierala zapaľovač. Čudujem sa že ešte nevybuchol.
"Môžem si zapáliť?"
"Mhm." Vytiahla som z vrecka zapaľovač a on si medzi tým strčil do úst svoju cigaretu. Ehm,asi si myslel že mu ju mám zapáliť ja. No dobre.
"Dik. Odkiaľ si? Ešte som ťa tu nevidel." Vyfúkol mi dym do tváre a ja som hneď zakašľala.
"Odtiaľto. Nechodievam moc sem,ani v meste by ste ma nenašli." Odvetila som s pokojom.
"Mimochodom,som Alan." Znova sa uškrnul a čakal čo poviem ja. Keďže som si nebola istá či by bolo správne povedať mu moje pravé meno,povedala som to krycie.
"Rebekah. Teší ma." Usmiala som sa a ďalej tam len tak stála.
"Potešenie na mojej strane. Máš priateľa?" Čože??? Keby som ja sama vedela.
"Áno. Nie. Neviem. Prečo?"
"Či by sa nehneval ak si ťa na chvíľu požičiame."
"Asi áno. Ja už musím ísť." Snažila som sa odtiaľ rýchlo vytratiť. Podarilo sa. Vďaka Bohu!
Doma som sa vyzula,a dala som si jablko. Ľahla som si do izby a po pár minútach som sa zobudila na známy hlas.
"Ian?" Vyskočila som z postele a rozhliadala sa okolo seba. Nikde jikto nebol. Iba čierna tma. Chrbát som mala spotený a bola som strašne smädná.
Prišla som do kuchyne a dala som si do pohára vodu a napila sa. Už som nejakým spôsobom vedela že nezaspím,a spravila som asi najväčšiu hlúposť v mojom živote a vyšla som z domu von. Áno,asi o pol noci si len tak výjdem von. Rozhodla som sa že pôjdem do 'liečebného brlhu'ako to nazval Ian. Ach na tohto chlapa myslím každú jednu chvíľu.
Čo to nechápe?! Ja bez neho nedokážem žiť!
Vstúpila som dnu a prešla som okolo spoločesnkej kde bola moja oslava,az oka mi vypadla slza. Vyšla som schody,a ocitla som sa pri dverách,ktoré boli pootvorené a na kľučke bola prevesená reťaz,takže tu už určite niekto bol,alebo je. Opatrne som otvorila dvere a vstúpila som na dlhú chodbu. Potichu som kráčala po skle a rôznych odpadkoch až kým pri mne niečo nezašušťalo. Išla som zakričať,no môj výkrik utlmila čiasi ruka.
"Bojíš sa netopiera? Opováž sa zakričiť lebo nás nájdu poliši."
Netopier? Naozaj sa tak bojím?
"Mhm." Vystrašene som prikývla a zaslúžene sa nadýchla keď ma dotyčný pustil. Obzrela som sa a za mnou už nikto nebol. Nykla som plecami a išla som ďalej. Na konci chodby boli úzke schody,na ktorých konci bol otvorený poklop. Vyšla som poschodoch a ocitla som sa na 'strešnom dvore' po okrajoch s hrdzavým zábradlím. Postavila som sa ku zábradliu a sledovala menší kus mesta v noci. Vyzerá to tu vážne pekne. Až na tie kroky za mnou.
Tudú! Ahoj^^viem že ste asi neni nadšené-bez urážky,nič proti chalanom ale silne pochybujem že to číta nejaký chalan-z toho ako sa nám to vyvýja,ale to nevadí,všetko zlé je na niečo dobré!:*
