Prekliate 2: Doba Záškodníkov

24. Prekvapenia

(Prítomnosť je už písaná normálne, nie kurzívou.)

"Maya kam ideš?" mama na zastihla oblečenú v dlhom tmavom kabáte ako sa práve obúvam v chodbičke.
"Musím sa stretnúť s pár ľuďmi."
"Buď opatrná." usmiala som sa na ňu a keď som chcela otvoriť dvere, napadlo mi niečo čo som mama chcela povedať ešte včera.
"Mami ja viem, že ty Snapeovi nikdy neodpustíš, to čo ti urobil, ale chcem aby si vedela, že sa napokon rozhodol správne. Zachránil nás. Niektoré veci, ktoré urobil sú neodpustiteľné ale Snape nebol zlý človek, nie vždy. Len príliš poznačený minulosťou." rýchlo som mamu objala a vybehla som na ulicu. Zašla som trochu ďalej do tmavej uličky a premiestnila som sa pred Malfoy Manor. Začneme tým najhorším.

Zaklopala som na obrovské dvere Manoru, otvoriť mi prišiel ustráchaný domáci škriatok. "Dobrý deň, je doma Draco Malfoy?" škriatok na mňa pozeral trochu prekvapene.
"Áno, pán je doma, počkajte tu, hneď ho zavolám." škriatok ma zaviedol do tmavého salónika a premiestnil sa. Pohodlne som sa usadila do kresla pri krbe a dodávala som si odvahu.
"Maya, teba by som tu nečakal."
"To verím." prikývla som. Draco si sadol do kresla oproti mne.
"Tak, čo ťa sen privádza?" opýtal sa.
"Ver mi, že keby to nebolo dôležité nikdy by som neprišla a druhý raz sa tu už neukážem." na chvíľu som sa odmlčala aby som si utriedila to čo mu poviem. "To čo si urobil, ti nikdy neodpustím, na to daj krk. Stalo sa niečo, čo som nepredpokladala, že by sa mohlo stať. To čo si urobil má následky." dúfala som, že pochopí čo tým myslím.
"Aké?" opýtal sa nervóznym tónom. Nahlas som si povzdychla, nepochopil.
Privrela som oči a presviedčala samú seba, že to čo robím je dobré rozhodnutie. Nakoniec som to vyslovila. "Som tehotná." Draco okamžite zbledol ak to bolo vôbec možné a neveriaco na mňa pozeral. "Nemusíš sa tváriť tak vydesene. Nechcem od teba nič. Vlastne chcem, chcem aby sa moje dieťa v budúcnosti nepokúšal kontaktovať. Nestojím o to. Prišla som ti to len oznámiť. Takže sa maj." čo najrýchlejšie som sa postavila a takmer som vyletela von. Hneď ako sa za mnou zabuchli vchodové dvere premiestnila som sa k Brlohu. Potrebovala som sa pozhovárať s Harrym a nenapadlo mi iné miesto kde by mohol byť. Kým som kráčala k domu predýchavala som to, že som to zvládla, no až na ten koniec. Dúfam, že Draco sa o nič nepokúsi.

Zaklopala som na dvere. "Už ideem." ozval sa veselý hlas pani Weasleyovej. Keď otvorila dvere a uvidela a ustrnula. "Maya, čo ty tu?" opýtala sa ma prekvapene.
"Smiem ďalej?" okamžite prikývla a uvoľnila mi miesto aby som vošla dnu. Bola oblečená tmavšie ako mala vo zvyku, ale neprekvapilo ma to.
"Mami? Kto je tu?" zhora sa ozval Georgov hlas a bolo počuť dupot. Otočila som sa smerom ku schodisku. Keď som ho uvidela, natlačili sa mi slzy do očí.
Fred. Vyzeral takmer ako on. Neovládla som sa, po líci mi stiekla slza a ja som sa radšej otočila späť k pani Weasleyovej. George tam len mlčky stál a pozeral sa na mňa.
"Nebudem vás dlho zdržiavať, len, chcela by som hovoriť s Harrym a nevedela som, kde inde by som ho hľadala. Je tu?"
"Hore, druhé dvere napravo." prikývla som a otočila som sa späť ku schodom. Zvesila som pohľad na prekĺzla som popri Georgovi. "Maya." povedal potichu. Rýchlo som vybehla hore a zamierila ku správnym dverám. Opatrne som na ne zaklopala a keď sa ozvalo "Ďalej," vošla som dnu.
"Ahoj." nesmelo som sa pozdravila. Harry ku mne zdvihol pohľad, veľmi prekvapený.
"Maya, Hermiona je niekde von s Ronom ak ju hľadáš." záporne som pokrútila hlavou.
"Prišla som za tebou."
"Za mnou? Posaď sa teda." sadla som si na stoličku, ktorú mal pri pracovnom stole, Harry sa posadil na koniec svojej postele. "Tak o čo ide?" povzbudivo sa usmial.
"Prišla som ťa požiadať aby si nikomu inému okrem Hermiony nehovoril, že Snape bol mojim otcom. Nechcem aby to niekto ďalší vedel." Harry prikývol.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma.
"Nie, ale o to nejde. Chcela som sa ťa ešte niečo opýtať. Viem, že si mal knihu, ktorá patrila Snapeovi, máš ju ešte?" Harry záporne pokrútil hlavou. "A vieš kde je?"
"Nie, ale môžeš sa opýtať Snapea, on to bude vedieť." navrhol. Asi videl, že som z jeho prehlásenia dosť zmätená a hneď sa pustil do vysvetľovania. "Dal som mu urobiť portrét, predsa len bol riaditeľom a ukázalo sa, že bol na našej strane. Jeho portrét visí v riaditeľni." prikývla som.
"Ďakujem. Ja už pôjdem, maj sa." Harry sa usmial a ja som odišla z jeho izby, rada, že to mám za sebou. Zatvorila som za sebou dvere a chcela zísť dole, ale za lakeť ma chytila čiasi ruka. "Maya." Predo mnou stál George a v tvári mal nejaký zvláštny výraz. "Maya, myslím, že by sme sa mali pozhovárať." s tým som veľmi nesúhlasila, nemohla som sa na Georga pozerať, príliš to bolelo. "Poď." George ma ťahal do svojej izby kde sme sa spoločne usadili na jeho posteľ. Všimla som si, že je tu už bola len tá jedna. "Maya, odrazu sa tu zjavíš, po toľkom čase, prečo? A prečo si chcela hovoriť práve s Harrym?"
"Potrebovala som s ním niečo prebrať." zamrmlala som.
"Maya, no tak sa na mňa pozri!"
"Nemôžem, nemôžem..." slzy mi stekali po lícach.
"Maya, myslíš, že mňa nebolí každý pohľad do zrkadla? Nie je fér, že odišiel, ale musíme žiť ďalej, on by si neprial aby sme za ním takto smútili, Fred by to nikdy nechcel." Hlasno som sa rozplakala, George ma objal a snažil sa ma trochu upokojiť. "Tak kde si celý ten čas bola."
"Doma, vieš príliš som sa hanbila prísť sem." priznala som.
"Prečo?" Rozhodla som sa Georgovi povedať čistú pravdu.
"Som tehotná."
"Maya, ale to predsa nie je dôvod na to byť zahanbená."
"Je, nie je Fredove." vyslovila som ticho.
"Toto mi musí vysvetliť."
"Ja... nie je to tak, že by som to chcela, mňa..." George mal na tvári užasnutý výraz.
"Kto ťa znásilnil?" takmer vykríkol.
"drakmlfy." Zamrmlala som.
"Kto?" opýtal sa o čosi hlasnejšie.
"Malfoy." hlas sa mi zlomil a slzy si našli cestu von.
"Ja ho zabijem, prisahám, že ho zabijem." George sa postavil na vykročil k dverám, len tak tak som ho stihla zastaviť.
"Nie, nikam nechoď, nestojí za to."
"Maya, Merlin, tak strašne ma to mrzí."
"Aj mňa. Ale musím už ísť, potrebujem ísť do Rokforu." George prikývol a vyprevadil ma von. Pani Weasleyová ma objala. "Ak budeš niečo potrebovať, tak sa kedykoľvek zastav." venovala som jej úsmev a vyšla von. Premiestnila som sa pred brány školy.

Rokfort vyzeral takmer rovnako ako keď som tu bola posledný raz. Niektoré priestory vyzerali značne zrenovované, čo je dosť pochopiteľné. Pred dverami do riaditeľkinej kancelárie som zastala, nepoznala som heslo. Vtedy sa dvere z ničoho nič otvorili a ja som mohla vojsť dnu. "Dobrý deň, pani riaditeľka." pozdravila som svoju bývalú profesorku.
"Zdravím, slečna Nibisová, Maya." usmiala sa lišiacky. "Predpokladám, že ste prišli kvôli tomu miestu profesorky." prikývla som.
"Viete, veľmi rada by som tu učila Elixíry, myslím si, že viete, že kvalifikovaná na to som dosť. Ale stali sa isté veci, ktoré už neovplyvním a nemôžem začať učiť už teraz. Povedzme tak o tri roky..." Riaditeľka sa neveselo zasmiala. "Moja zlatá, neviem či vám to môžem sľúbiť, tri roky, to znie ako by ste si plánovali materskú dovolenku..." pravdepodobne z výrazu mojej tváre pochopila, že je to presne tak. "Ach, ja veľmi rada by som vás mala v učiteľskom zbore, uvidím čo sa bude dať robiť. Ako ste povedali, o vaše znalosti a zručnosť sa nebojí, odporučil vás aj váš otec." keď to vyslovila prudko som sa rozkašlala, odkiaľ o tom vedela!? Už som sa jej to chcela opýtať no ozval sa niekto iný.
"Albus! Komu všetkému si to vytrúbil?" pozrela som sa hore, do tváre Severusa Snapea, na portrét, ktorý visel hneď pri portréte Albusa Dumbledoora. Ten sa len usmial a niekam odišiel.
"Pani riaditeľka, chcela som vás požiadať ešte o niečo, trochu osobné. Viem, že ste poznali moju starú mamu, že ste boli priateľky. Chcem sa dozvedieť niečo viac o svojej minulosti, viete niečo, čo by mi mohlo pomôcť?" Riaditeľka vyzerala prekvapene, ako každý s kým som sa dnes rozprávala.
"Vždy si bola veľmi zvedavá. Tvoja stará mama bola úžasná žena, skutočne mi bola veľmi dobrou priateľkou. Dala mi toto," riaditeľka mávla prútikom a na stole sa objavil malý tmavohnedý zápisník.
"Je to jej denník. Mala som ho dať tvojej mame ale po skončení škol som to už nestihla a tebe bude určite osožný. Neviem, čo všetko v ňom je, nečítala som ho." zobrala som si od nej denník a lepšie sa naň pozrela. Navonok vyzeral celkom obyčajne. "Dobre, myslím, že teraz ťa nechám." Vstala od stola a žmurkla na mňa, potom sa pozrela smerom k Snapeovmu obrazu.
"Je rovnaká ako Albus." povzdychol si Snapeov obraz keď McGonagallová odišla.
"Tak..." začala som ale prerušil ma.
"Ako si vlastne zistila, že som tvoj otec? Predpokladám, že nie od Melany." opýtal sa na rovinu. "Nie, Harry mi ukázal spomienky, ktoré si mu dal."
"Samozrejme, to som si mohol myslieť, že je za tým Potter." odfrkol si znechutene.
"Vieš, že práve on ti dal urobiť portrét?" chcela som ho rozdráždiť.
"Minerva sa o tom zmienila." zamrmlal si sám pre seba. "Všimol som si, že si prešla plynule na tykanie."
"Myslím, že je zbytočné vykať ti, keďže si môj otec a navyše obraz." poznamenala som.
"Počul som teda správne, že na svet príde nová generácia Weasleyovcov?"
"Nepríde." odpovedala som stroho.
"Myslel som si, zdalo sa mi, že ste si boli dosť blízky."
"Aj sme si boli, ale Fred padol pri ochrane hradu. A dieťa, skutočne som tehotná ale určite nie dobrovoľne." Snape sa na obraze zatváril zmätene a trochu nahnevane.
"Kto?"
"Draco." Snape sa zatváril prekvapene.
"Poviem ti niečo, čo som ešte nikomu nepovedal. Nikdy som Malfoyovcov nemal rád." vylúdilo mi to na tvári drobný úsmev. "Maya, dúfam, že sem prídeš učiť."
"Aj ja, ďakujem, že si sa za mňa prihovoril."
"Samozrejme, aspoň takto ti zaistím budúcnosť." venovala som mu drobný úsmev a konečne som sa vybrala domov.

Doma som bola sama, mama bola v práci. Sadla som si do obývačky a vytiahla som denník, ktorý mi dala profesorka. Konečne dostanem odpovede, ktoré chcem. Denník som otvorila bez problémov, bolo naň uvalené len obyčajné zamykacie zaklínadlo. Otvorila som ho hneď na prvej stránke. V strede bol veľký nápis, písaný zeleným atramentom. Tento denník patrí Sarah Gideonovej. Priezvisko bolo prvé čo mi udrelo do očí. Písmo bolo drobné no napriek tomu úhľadné. Pretočila som stránku, kde začínal text.

1.9. 1946

Dnes som vo vlaku stretla veľmi milého chlapca, povedal, že sa volá Tom...

Poznámka autora: ubral so Tomovi, a Sarah 9 rokov, pre potreby poviedky.

Takže, toto je posledná kapitola Prekliatych 2. Ja mám na pláne aj Prekliate 3: Temné časy, aby som odhalila všetko čo sa skrýva za príbehom. Znova, dám si mesiac tvorivú prestávku a 2. júlový týždeň som znova tu, budem pridávať priebežné info ako aj predtým. Píšte komentáre, a ďakujem VÁM, že ste ma podporili počas písania tohto príbehu a z to, že som ho vôbec dokončila. Zbožňujem vás  ešte raz Ďakujem, dúfam, že sa pri tomto príbehu ešte "uvidíme". <3