Biela vlčica

♣ 1 ♣

Utekala som po lese užívajúc si ranné lúče slnka. Ľahko som kĺzala po rannej rose a nehlučne dopadala na zem.

Zastavila som sa až na kraji čistinky. Vyrušil ma niečí pach.

Nastražila som uši a snažila sa začuť votrelca v mojom teritóriu. Jeho pach bol všade. Vybehla som na čistinu, no bola som sama. Votrelec tu musel iba zanechať svoj pach a odísť. Ešte chvíľu som počúvala a pozorovala okolie.

,,Toto nebol obyčajný vlk", pomyslím si ,,nie som tu sama. Musím zistiť kto to je. A to čo najskôr!"

Ale teraz nie. Otočím sa na odchod. Musím sa čo najskôr vrátiť domov, o chvíľu začína škola.

Prebehnem čo najrýchlejšie cez les na záhradu svojho domu. Ešte sa rýchlo ubezpečím, že ma nikto nemôže vidieť a zmením sa do ľudskej podoby.

Pozriem pod seba. Na zemi vidno stopy po predných labách vlka. Presnejšie bielej vlčice, ktorá sa vo mne skrýva.

Vybehnem po pár schodíkoch do domu a zamierim rovno do kúpeľne. Zmyjem zo seba všetku špinu, ktorá sa na mňa nalepila počas behu lesom. Rýchlo sa osuším a oblečiem.

Je jar a počasie sa ešte veľmi neoteplilo. Preto si oblečiem svetlé rifle s čiernym tričkom, ktoré malo dlhé rukávy a malý výstrih.

Svoje biele vlasy som si zviazala do gumičky. Obula som si pohodlné čierne členkové topánky a teplý olivovo zelený kabát.

Cez plece som si ešte prehodila hnedú koženú tašku s knihami a vecami do školy a vybehla po schodoch von na ulicu.

Raňajkovať budem v škole. Teraz to už vážne nestíham.

Na rohu, ma už ako každý školský deň, čaká Alice. Len čo ma zbadala prestala si nervózne klepkať nohou.

,,Kde si do čerta? Zmeškáme školu! A kde máš mobil? Nedvíhaš mi nikdy keď ti volám!" vybehla na mňa naštvane nízka brunetka so zelenými očami v rozkošnom červenom kabátiku.

,,Prepáč, bola som si ráno zabehať." ospravedlním sa. V podstate som jej neklamala. Behala som. Nemusí vedieť, že nie v ľudskej podobe.

,,A jedla si niečo? Mám tu dve kávy a dva croasanty. Ďakovať nemusíš, poznáme sa už istú dobu." prevráti očami a podá mi kelímok s kávou a croasant.

,,Si poklad, ďakujem." vyčarím úsmev.

,,Budeme musieť jesť za chôdze. Pohni si." povie a odchlipne si zo svojej kávy. Nasledujem ju a vychutnávam si pritom každý hlt.

,,Vieš čo som sa inak včera dozvedela?" opýta sa nadšene.

,,Čo?" Toto bude niečo veľké, keď sa tak teší.

,,Vraj dnes do našej triedy nastupuje nejaký chalan! Chápeš to? Nový objekt!" zahučí na celú ulicu. Dvaja chalani pred nami sa s rehotom otočia.

,,Môžeš byť tichšie? Už som si zvykla na tieto trápne situácie, ale už keď sme štvrtáčky musíme si udržať trochu rešpektu." poviem a zazriem po tých dvoch vyškerených.

,,Veď nám to už môže byť jedno. Zmaturujeme. A potom zbohom lúzeri!" Radostne po vyskočí.

,,Ale nie je to čudné? Prečo by prichádzal pred maturitami?" vrátim sa späť ku téme.

,,Aj ja som nad tým rozmýšľala... Neviem." pokrčí plecami.

Zastaneme pred školou a vyhodíme prázdne kelímky od kávy do koša.

,,Učila si sa inak biolu? Ja neviem nič." poznamená cestou po schodoch.

,,Css. Čo myslíš?" Zaškerím sa.

,,Takže hej." začne sa smiať. ,,Ako inak."

O chvíľu už sedíme v triede. Ešte si pozriem učivo, lebo mám zlý pocit. Asi idem odpovedať. Nevšímam si okolie. Ani si nevšimnem keď do triedy vojde profesor.

,,Možno ste si všimli, že je medzi vami nový žiak." začne. Čože? Kde? Vystriem sa a poobzerám sa po triede. Chvíľu sa zmätene otáčam, až si všimnem, že sedí za mnou.

Naše oči sa stretnú. Vyčarí krásny úsmev a jeho pohľad sa mi priam vpáli do pokožky. Začervenám sa a rýchlo sa otočím späť ku profesorovi. Všimol si moje zmetené vrtenie sa na stoličke.

,,Aj Catherine si ho už všimla?" zdvihne obočie. Prikývnem. Triedou sa rozľahne krátky smiech. Posadím sa hlbšie do stoličky. Trapááás.

,,Tak Dean, mohol by si sa nám predstaviť." odovzdá mu slovo. Počujem ako sa postaví zo stoličky. Na chvíľu stuhnem. Tú vôňu poznám. On je votrelec z mojej čistinky. Dočerta. Dočerta. Dočerta. Čo teraz?

,,Volám sa Dean Cooper a prisťahoval som sa nedávno. Presnejšie minulý týždeň. Po smrti mojich rodičov som si dal pauzu od všetkého. Rozhodol som sa presťahovať a dokončiť štúdium tu." upresnil všetkým.

Hej a pomedzi to mi obsmŕdať po teritóriu. Tak toto nie Dean. Takto priatelia nebudeme.

Do konca hodiny som zazerala na lavicu. Teda až na tú časť keď som bola odpovedať. Potom som už nič nepočúvala. Bolo mi to jedno. Uvažovala som nad tým čo ďalej.

Výsledok? Netuším čo urobím ďalej. Naposledy som niekoho ako ja videla pred pár týždňami. A aj to boli len moji rodičia.

Bolo to v deň mojich osemnástich narodenín. Obaja sa museli odsťahovať a prenechať mi svoje územie. Tak sa to totiž u nás vlkolakoch robí.

Vždy, keď naše deti alebo v mojom prípade dieťa dosiahne dospelosť, musí mu prenechať svoje územie. A ide si aj so svojou družkou hľadať nové, alebo sa pridruží ku iným rodičom a vytvoria svorku v ktorej majú právo dožiť.

Deti ktoré dostanú územie sa chvíľu snažia strážiť si teritórium po čase medzi sebou bojujú. Kto vyhrá nechá si ho. Ostatní musia odísť a skúšať šťastie inde.

Ja som našťastie jedináčik a žiadny boj rivalov som nezažila.

A to je ten problém.

Ak sem prišiel hľadať nové územie, keďže po rodičoch žiadne nezdedil alebo boj o svoje prehral so súrodencami, znamená to, že hľadá nové. Nie? A toto je zatiaľ iba moje.

Nervózne som klepala nohou. Nechcem prísť o svoje územie.

,,Catherine... haló..." počujem Alice vedľa seba.

,,Čo je?" prudko na ňu zazriem.

,,Zvonilo trúba." zaškerí sa a moje zahučanie si akoby nevšimla. ,,Nejako ťa ten nový vyviedol z mieri či čo." zdvihne obočie.

,,Netáraj." poviem a vezmem si zo stola učebnice.

,,Ale je zlatý čo povieš?" Zahryzne si do pery a pozrie sa smerom ku skrinkám. Aj ja sa pozriem tým smerom.

Stál opretý o skrinku a študoval plán školy.

Mal oblečené tmavé rifle a čierne tričko. Vlasy tmavo hnedej farby trochu rozstrapatené. Oči neprirodzene svetlo hnedé. A aj cez tričko mu bolo vidieť vypracovaný hrudník.

Mama mííííía.

Len sa naňho nepozeraj ako na objekt. Možno ťa oberie o územie. Zahriaknem sa a zazriem po ňom keď zdvihne pohľad ku mne a Alice.

Musí vedieť kto som. Bol na mojom území a moja vôňa je všade. Tak ako som spoznala ja jeho, spoznal aj on mňa.

Bolo to zjavné aj z toho jeho úškrnu, ktorý po mne hádzal. Vôbec nie si rozkošný aby si vedel.

,,Poďme do triedy." zamraučím ako decko a prejdem popri ňom do triedy kde máme ďalšiu hodinu.

+++