Biela vlčica

♣ 5 ♣

,,Tak čo dnes?" 

Dean ma počká pred školou s taškou prehodenou cez plece. Ignorovala som divé Alicino šťuchanie prstom pod rebrá.

,,Hmm... Alice, môžeš nás nechať osamote?" otočím sa na ňu s hraným milým úsmevom. Okamžite nasadila na tvár niečo podobné ako mám ja.

,,Jasné. Vy hrdličky!" pohodí s úsmevom na tvári. Potom sa však otočí na Deana. ,, Ak jej ublížiš zabijem ťa... Len žartujem. Čavteee." tárala jedno cez druhé. Ťapla som si rukou po čele. Dean sa neubránil smiechu.

,,Odpusť jej..." začala som sa aj ja smiať, keď odchádzala tanečným krokom dolu schodmi.

,,Je vtipná." Krútil hlavou a so smiechom schádzal dolu chodmi vedľa mňa.

,,Človek si na ňu musí len zvyknúť. Ale inak je fajn." povedala som úprimne, mňa jej výstup tak nedojal. Ja som na ňu už zvyknutá.

Kráčali sme po chodníku blížiac sa ku môjmu domu.

,,Kde vlastne bývaš?" opýtam sa.

,,Na internáte." usmeje sa.

,,A čo tvoji rodičia ste v kontakte?"

,,Akurát včera sme si volali." odpovie nenútene. Zahryznem si do pery.

,,Asi to vyznie detinsky. Ale mne hrozne chýbajú! Chcem ich mať tu..." zamumlem ticho. 

Ticho sa zasmeje. ,,Uznávam je to detinské, ale cítim sa rovnako."

,,Niekedy neznášam to čo som." zamračím sa.

,,Aj ja som sa tak cítil, ale zažili by sme také  úžasnejšie veci ako obyčajní ľudia? Spomeň si na tú slobodu, keď bežíš lesom... Ktorý človek toto zažije?" Krútil fascinovane hlavou, ako keby bol práve v lese. Musela som sa usmiať.

,,Máš pravdu, ale koľko rodičov opustí svoje dieťa v osemnástich len kvôli územiu? A to ani nehovorím o tom klamaní pred ostatnými. Hlavne pred Alice. " Rozhodila som nahnevane rukami. Nechtiac som ho pacla po pleci.

,,Prepáč." zachechtala som sa. Jemen si ho pošúchal, no usmieval sa.

Tašky sme si ako včera nechali u mňa doma.

,,Kto bude prvý na druhej strane!" vyhŕknem ešte v obývačke. 

Dnes ho predbehnem. Nečakala som na neho. Rozbehla som sa ku zadnému vchodu a do lesa. Len čo som prebehla pár stromov, v polovici kroku som sa premenila.

Utekala som tak rýchlo ako som dokázala. Počula som ho za sebou, ale nepredbiehal ma. Jeho bežný postup. Bude sa o to pokúšať pred cieľom.

Preto musím udržať tempo a pokúsiť sa o zrýchlenie neskôr aj ja. Zapojila som do behu všetky svaly a zmysly.

Za niekoľko minút sme sa dokázali dostať na niekoľko kilometrovú vzdialenosť.

Zrýchlila som, ani neviem ako. Cítila som ho tesne za sebou, ale nepredbehol ma. Na koniec som dnes na pníku  stála predsa len prvá ja.

Dychčala som ako pred smrťou, ale smiala som sa radosťou.

,,Nie je to fér! Nebol som pripravený..." zachrčí a ľahne si pod pník.

,,Výhovorky, samé výhovorky." Smiala som sa a zoskočila som pred neho. Radostne som poskakovala.

V tom som vycítila cudzí pach. Stuhla som. ,,Dean?" Nastražila som uši do lesa.