Biela vlčica

♣ 2 ♣

Sedela som na posteli a zazerala na mobil. Už niekoľko krát som sa pokúšala dovolať rodičom. Ani jeden z nich to nedvíhal. Určite si niekde šťastne behajú po lese v novom domove.

A ja sa tu trápim kvôli tomu, aby som ich nesklamala. Bola by naozaj hanba ako hrom, keby som ako jedináčik prišla o svoje územie s cudzím vlkom. Dostala som ho v podstate zadarmo.

Ľahla som si na posteľ a nahlas si vzdychla. Čo idem robiť? Úlohy mám napísané. Všetko som sa naučila.

Zisťovať či ma niekde vonku nečaká môj sok sa mi nechce. Najskôr sa musím poradiť s rodičmi čo ďalej. A pravdou je, že sa bojím.

Začne mi zvoniť mobil. Prudko sa posadím na posteli a zdvihnem to.

,,Halo?"

,,Ahoj Catherine, srdiečko, čo sa deje? Našla som si šesť neprijatých a otec má dvanásť." počujem mamin hlas. V pozadí začujem otcov smiech. No teba ten smiech prejde môj zlatý, keď zistíš, čo sa chcem, pomyslím si.

,,Zapni hlasitý odposluch, potrebujem sa s vami oboma rozprávať." začnem.

,,Ahoj Catherine, tak hovor počujeme ťa." počujem otca. Tak hrozne mi chýnajú...

,,Dnes som zistila, že na mojom území je iný vlk. A viem aj kto to je. Je to nový študent v našej škole." poviem na rovinu.

,, Oh..." počujem oboch. No tak toto mi určite pomôže.

,,Neviem čo mám robiť. Ešte som sa s ním nerozprávala. Nechcem chodiť ani do lesa. Ja nie som pripravená na boj. Nikdy som to nezažila... A nechcem vás sklamať a prísť o naše územie. O svoj domov." Len neplač, prikážem si v duchu.

,,Catherine... neboj sa. Si múdra, silná. Počúvaj len svoje inštinkty. Riaď sa nimi a uvidíš, že ťa presne povedú. A ak aj nie, nikdy by sme na teba nemohli byť pyšnejší." povie napokon mama.

,,Mama má pravdu. Veď si nejaká Carterová!" povzbudí ma otec.

,,Pff... A vy sa ako máte?" Radšej zmením tému.

,,Výborne. Minulý týždeň ku nám prišiel nový pár. Už je nás tu osem." povie milo mama.

,,Niekedy, keď sa všetko vráti do normálu. Hlavne u teba, prídeme na návštevu!" poznamená otec. ,,Teraz musíme bežať, máme menšiu schôdzu. Drž sa! A pamätaj... Ver svojim inštinktom!"

,,Ľúbime ťa!" povie mama.

,,Aj ja vás, čaute." poviem a spojenie sa preruší.

No čo sme sa dozvedeli? Že asi prídem o svoje územie.

,,Dočerta."

Zvalím sa späť na posteľ a ignorujem hrču strachu, ktorá sa mi usalašila v hrudi. Toto nie je dobré.

+++

,,Ako sa dnes máme? Asi zle čo? Vyzeráš strašne. Spala si niečo?" vybafne na mňa hneď z rána Alice. Ako vždy ona je vo výbornej náladičke.

,,Presne si vystihla moje nočné aktivity." zamumlem unavene. Nemohla som ani oka zažmúriť. Doslova.

,,Nad čím si rozmýšľala?" opýta sa.

,,To by si nepochopila." nebudem jej klamať.

,,Ále nemôže to byť až také strašné." Zasmeje sa. Už si zvykla na moje záhadné a zvláštne správanie.

,,No je... Rodičia a tak." zamumlem. A Dean a súboj o moje dedičstvo... iba také bežné veci.

,,Aha. A nevieš čo je s nimi?" opýta sa.

Jej som povedala, že išli do Európy a, že ma nechali starať sa o samú seba, lebo to je pre nich tá správna výchova.

,,Volali sme spolu včera. Nemajú v pláne sa vrátiť. A preto som rozmýšľala." usmejem sa.

,,No, tak to si ja teda neviem predstaviť. Prepáč, že to poviem, ale ja mať takých rodičov... tak... Proste... Máš to ťažké." Povie a objíme ma rukou okolo pliec.

,,Ja som si už zvykla." Pokrčím plecami.

Ešte, že ma má kto vypočuť. Teda nie až tak priamo. Keďže jej nehovorím asi polovicu vecí čo sa mi skutočne deje, ale niekedy sa jej podarí trafiť presne do čierneho a poradí mi viac ako ktokoľvek.

Vojdeme do triedy a sadneme si na naše obvyklé miesta. Ešte tu nie je. Našťastie.

Po zazvonení vojde do triedy profesor. Aj dnes máme prvú hodinu biológiu. Dean tu nie je.

Začínala som sa tešiť, až do chvíle keď som ho zbadala stáť vo dverách. Sakra.

,,Slečna Carterová?" opýta sa profesor. Zodvihnem ku nemu pohľad.

,,Dean potrebuje pomoc s angličtinou, keďže je tu nový. A vy máte výborné známky zo všetkého. Z biológie tu už máte známku zo včera, takže som ochotný túto hodinu obetovať. Knižnica je voľná. Môžete ísť."

,,Ale..." začnem.

,,No ták. Nepomôžete hádam spolužiakovi?" zdvihne obočie.

Namosúrene si prehrabnem vlasy a prehodím si cez plece tašku. Snažím sa nevšímať si Alice a jej úškrn.

Prejdem popri profesorovi a Deanovi bez toho, aby som sa na nich pozrela.

Vyjdem na chodbu a kráčam smerom ku knižnici. Počujem ako kráča za mnou.

Ako povedal profesor bola prázdna. Tašku hodím na najbližší stôl a otočím sa ku nemu.

S naozaj krásnym úsmevom zavrie dvere a prejde trochu bližšie.

,,Kvôli čomu sme tu?" zdvihnem obočie.

,,No myslel, som, že ma budeš doučovať tú angličtinu." vyhlásil nevinne. Mala som chuť napodobniť ho, ale nechcela som byť preafektovaná.

,,Nehraj hlúpeho. Vieš na čo narážam." Zložím si ruky v bok.

,,Hmm. Neviem?" Zdvihne ruky akože na obráni.

Nahlas zavzdychám a sadnem si na stoličku. Prejde bližšie a sadne si oproti mňa.

,,Inak. Ako môžeš mať také biele vlasy? To ich máš odfarbené?" fascinovane sa na ne zahľadí.

,,To je jedno. Niečo som sa ťa pýtala." Neodpúta moju pozornosť.

Pogúľa očami a zahryzne si zvnútra do líca. A je strašne zlatý. Oprie sa lakťami o stôl. ,,Nebudem sa o tom baviť tu. Nikdy nevieš kto počúva. Stretnime sa niekde. A nemusí to byť hneď v lese. Viem, že sa ma bojíš. Včera som ťa čakal, ale neukázala si sa." zaškerí sa.

,,Ja sa ťa nebojím. Nebudem ti na nič odpovedať. Dnes po škole mám čas. Čakaj ma von." Opriem sa o svoju stoličku.

,,To som rád. Tak začneme s tým doučkom? Nerobil som si srandu. Naozaj to neviem." Povie milo.

No ako sa pri tebe idem sústrediť chlapec môj? Vzdychnem si a vyberiem si učebnice z tašky.

,,Tak začnime."

Aká smiešna situácia. O pár dní povedieme boj na život a smrť, ale do vtedy ho doučím angličtinu. Však nikto nemôže zomrieť hlúpy... Alebo prísť o domov.

+++