Biela vlčica

♣ 4 ♣

,,Poďme to obehnúť celé dookola. Do večera to stihneme." navrhnem.

,,A môžeme si dať rovno aj pretek." Postaví sa. Napnem uši.

,,Prehráš." zavyjem a rozbehnem sa do lesa popri hranici. Cítim ho tesne za sebou. Ale ešte nebežím naplno.

,,Nejako nevládzeš." podpichnem ho.

,,Iba som chcel byť gentleman." poznamená a pridá.

Bežíme na rovnakej úrovni. Blížime sa ku môjmu domu. No nezastavíme musíme obehnúť ešte jeden polkruh.

Znova pridá. Predbehne ma takmer o tri kroky. Nahnevane zafučím a snažím sa pridať. Podarí sa mi iba udržať s ním krok. Je rýchlejší.

Tesne pred cieľom ešte pridá. Ku pníku sa dostane predo mnou.

Nahlas chrčíme a chodíme okolo seba.

,,Myslím, že som vyhral." pyskom sa mi jemne obtrie o uši.

,,Tento krát." buchnem mu do boku.

,,To znie ako výzva na odvetu." pohodí hlavou.

,,Tomu ver." Zvalím sa na zem a hrudník sa mi rýchlo dvíha a klesá.

,,Zamažeš si kožúšok." zamumle, ale zvalí sa vedľa mňa.

,,Ó aký si starostlivý." Ľahnem si na brucho tak, aby som sa nad ním vypínala.

,,To som ja vždy." zasmeje sa a stále leží na zemi rozvalený s vyplazeným jazykom.

,,Celkom rýchlo sme to obehli. Ale aj tak slnko už zapadá. Mali by sme sa vrátiť. Zajtra je sobota. Môžeme si dať znova prechádzku."

,,To znie dobre." postaví sa. Nasledujem ho a oprášim sa. Už pomalšie sa začneme vracať k domu.

,,S koľkými vlkmi si bojoval?" opýtam sa na pol ceste.

,,Ak dobre počítam. Bolo ich už päť."

,,Takže, keby sme spolu bojovali nemám najmenšiu šancu." skonštatujem.

,,Asi tak." Zasmeje sa. ,, Ale nie, mal som jednoducho šťastie. Tí vlci viedli pred tým boje so súrodencami. Takže boli oslabení."

,,Ja netuším čo by som robila, keby som prišla o územie." poviem úprimne.

,,Snažila by si sa nájsť si nové. Čo iné by ti zostávalo. Alebo by si padla do oka nejakému osamotenému vlkovi." zasmeje sa a vyhne sa mojim zubom, ktoré mu len o niekoľko centimetrov minuli krk.

,,Prestaň si so mňa uťahovať." potlačím smiech.

,,Predstav si to. Celá uplakaná by si behala po lese. S tým tvojím bielym kožúškom..." začne tárať.

,,Prestáááň." znova mu skočím po krku. Ľahko sa mi vyhne. 

Začneme sa naháňať okolo stromov. Na chvíľu sa otočí a vydá zo seba hravé zavrčanie. Presne takto vrčali rodičia, keď sa so mnou hrali v lese.

Obaja sme zastali a vrčali do seba. Uši sme mali nastražené a čakali kto prvý urobí krok v pred. Ako prvá som vybehal ja. Snažila som sa mu zaútočiť na nohy. 

Vyskočil asi meter vysoko. Dopadol vedľa mňa a vrhol sa mi na krk, no jeho zuby som cez kožuch ani necítila. 

Trochu som skamenela, ale hneď na to som sa mu znova vrhla na nohy. Jemne som ho uhryzla do pravej laby.

,,Áu." počula som vo svojej hlave. 

 Odskočil odo mňa a niekoľko krát ma obehol. Vyskočil mi na chrbát a zvalil ma na zem. Povýšenecky do mňa vrčal, no aj to bolo len priateľské gesto. Ostala som ležať na zemi.

 ,,Ako som vravela, nebola by som vyhrala." ležala som na chrbte so zloženými labami na hrudi. 

,,Budeme trénovať častejšie." jemne mi oblizol ňufák. Toto mi urobila iba mama. Bolo to dôverné gesto. Vyskočila som na nohy. 

,,Poďme. Už je tma." zamumlem a oprášim sa. 

,,Máš pravdu. " nasleduje ma. Potichu sa premeníme tam kde na obed. 

Vošli sme späť do domu. Z obývačky si vzal batoh  a pobral sa ku predným dverám. 

,,Tak zajtra?" opýta sa len čo sa zvrtne na prahu. Zahľadí sa na mňa tými krásnymi očami.

 Nemôžem si pomôcť, ale musím to povedať. Je krásny. Najradšej by som mu rukou prehrabla tie tmavé vlasy...a...

Erotické myšlienky mi z hlavy vyhnal jeho smiech. 

,,Haló! Niečo som sa pýtal." oprie sa plecom o zárubňu. 

,,Ja som počula. Len som sa zamyslela. Zajtra." povedala som a nečakala som viacej na odpovede či pozdravy. Zabuchla som mu dvere pred nosom. 

Nemysli naňho ako na objekt! Bude lepšie, keď si budeme držať odstup aj keď máme spoločné územie. Viem, že je to v podstate nemožné, ale aj snaha sa cení. Nie? 

Počula som ako zbehol po schodoch. Cez okno som sledovala ako odchádza. Kde to spomínal že býva? Pokrútim hlavou. 

,,Ha... Alice." rýchlo som vybehla po schodoch do izby. Bude sklamaná, ak jej nepodám správu. 

,,No tak vráááv." zahučala mi do telefónu hneď po prvom zazvonení. 

,,Čo si čakala s mobilom v ruke kedy zavolám?" zasmiala som sa.

,,Dokonca som si ho vzala aj ku stolu na večeru. A vieš ako mama neznáša mobil pri stole, skoro som oň prišla, to znamená, že mi musíííš všééétko povedáááť. Bola aj pusááá?" pišťala ako zmyslov zbavená. 

,,O nič nešlo. Pokecali sme a išli sme sa prejsť a išiel domov." zhrnula som. 

,,Álee... Určite ste robili aj iné veci." zamravčí sklamane.

,,Musím ťa sklamať." zasmejem sa. 

,,Veď ja to z teba zajtra vytiahnem." A zložila. 

Milujem keď mi zloží. Prevrátim očami. Ďalší krásny deň za nami. 

***