Biela vlčica

♣ 6 ♣

Zrazu sa Dean otočil ku mne.

,,V poriadku?" opýtal sa a upieral na mňa svoje krásne oči.

,,Hej." dadla som si vedľa neho a hruď sa mi stále rýchlo dvíhala a klesala. Pomaly adrenalín ustupoval.

,,A teraz vypadnite!" povie im nemilosrdne Dean.

,,My sme si to už rozmysleli..." začne prosíkať Ron.

,,Neskoro!" vyskočila som na nohy a zavrčala naňho. Sklopil uši a ustúpil o pár krokov. Sarah už krívala preč. Rozbehol sa za ňou.

,,Naozaj si v poriadku? Nejako si na ňu vybehla. Proti tebe by som asi nechcel stáť." pozrie sa mi do očí. Jeho hlas znie v mojej hlave pobavene.

,,Nazvala ma Vločkou..." zazriem na jej vzďaľujúcu sa siluetu. Začne sa smiať.

,,No tak poď! Ty moja Vločka." oblizne mi ucho. Zavrčím naňho. Zasmeje sa.

,,Inak, keď som sa nepokúšal zabiť Rona, všimol som si, že ti to celkom ide." nahodí cestou domov.

,,Mal si pravdu s tým inštinktom." povedala som fascinovane. ,,Ešte nikdy sa mi to nestalo... Je to iné ako hra. Ani som sa nespoznávala. Je to úžasný pocit!"

,,To teda je. Teraz viem, že sme schopní ubrániť to tu v takomto prípade."

,,Chceš povedať, že si o mne pochyboval?Jasné, že si pochyboval. Veď aj ja som o sebe pochybovala." poviem nakoniec.

,,Tak to nie je. Vedel som, že uspeješ. Si Vločka... Teda vlčica ako sa patrí." snaží sa ma podpichnúť.

,,Týýý." Začala som ho naháňať. Utekal rýchlo a vedel dobre kľučkovať. Celý čas sa smial, ako zmyslov zbavený.

Zrazu sme dobehli až za náš dom. Nechytila som ho. Predbehol ma.

Premenila som sa a kráčala nevšímajúc si ho dovnútra. Stál opretý o zárubňu dverí. Ani som sa na neho nekukla. Drgla som doňho plecom a kráčala ďalej do obývačky. Schytila som jeho tašku a prešla ku vchodovým dverám. A vyhodila som mu ju na terasu.

,,Hééj... Ja tam mám veci!" neznelo to veľmi nahnevane. Cítila som, že sa usmieva. Nebudem sa s ním baviť.

Iba myknem plecom. Konečne sa naňho pozriem.

Upiera na mňa svoje krásne a zvláštne hnedé oči. Usmieva sa. Naozaj sa krásne usmieva.

Zložila som si ruky v bok. Len sa neusmej, len sa neusmej, opakovala som si v duchu.

Prikročil ku mne bližšie. Urobila som krok späť. Zastavila ma zárubňa dverí. Pichlo ma pri srdci. 

Ešte viacej sa usmial a znova urobil krok bližšie ku mne. A ešte jeden.Bol odo mňa len niekoľko centimetrov. Ťažšie sa mi dýchalo, ale nedávala som to najavo. Presne som vedela čo ide urobiť a desilo ma to. 

Ruku si oprel kamsi nad moju hlavu a začal sa ku mne skláňať.

,,To nemyslíš, vážne, že si urazená." zašepkal s úsmevom na perách.

Musí sa usmievať? A musí byť tak blízko?

,,Hmm... Je to..." vykoktala som so seba tak tiež šeptom. Nemohla som rozprávať nahlas. Ticho sa zasmial nad mojím koktaním. A jeho pery sa blížili a blížili...

Jemne ma pobozkal na pootvorené ústa. Po celom tele sa mi rozlialo teplo. Stála som ako prikovaná. Zrazu sa jeho pery stratili.

,,Vidíme sa zajtra." náhle sa odtiahol a žmurkol na mňa. Zo zeme si vzal tašku a rýchlym krokom kráčal preč.

Ten chlapec si ani neuvedomuje, že som z neho totálne... ale že totálne vedľa? Potrebujem poradu! Ešte chvíľu som stála opretá o zárubňu neschopná pohybu. Pár krát sa musím zhlboka nadýchnuť kým sa mi upokojí tep a dych. 

Nakoniec zabuchnem dvere a nájdem mobil. Alice, Alice, Alice... tri zmeškané. Uf.

,,Alice? Kde si neprídeš?" začala som sa pýtať, skôr ako ma zahrnie nadávkami, kde som zas mala mobil. ,,Potrebujem radu!"

,,Jasné idem!" zahučala nadšene a zložila. Takže je tu o päť minút...