Kráľová obeť

Anabell

Zobudila som sa na strašný smäd. Pomaly som otvorila oči a pred sebou som uvidela vysokú postavu muža. Nevedela som rozoznať kto to je,na koľko bolo všetko okolo mňa rozmazane.

,, Prebudza sa! " V ušiach sa mi ozýval chrapľavý hlas muža. Podišiel ku mne muž, so šedinami na hlave.

,, Počujete ma? " Spýtal sa. Ďalej niečo rozprával, lenže ja som nevnímala, na koľko som opäť upadla do temnoty.

Jeho veľké dlaňe hladili moje vlasy. Jazykom mi prešiel po čeľustí a zanechal tam mľaskavý bozk.

,, Zapamätaj si, že si moja. A keď budem chcieť, zabijem ťa " Jeho hlas bol plný nenávisti a lásky zaroveň.

,, A keď poviem, že budeš robiť všetko, čo budem chcieť, budeš to robiť, inak ťa zabijem, je ti to jasné? "

Prebudila som sa. Moje viečka sa pomaly zatvárali, ale mne sa spať už nechcelo. Bola som jednoducho unavená. Mala som strašný smäd.

,, Nezatvárajte oči " V ušiach sa mi ozýval neznámy hlas. Potrebovala som svoju mamu. Chcela som jej objatie.

Pomaly som zatvárala oči, ale nemohla som, pretože mi to nedovolil chrapľavý hlas.

,, Jimena! Nesmieš zaspať, jasne?! " Pery som mala pootvorené a viečka mi oťaželi. Mala som hroznú chuť zaspať.

,, S-om.. Smädná " Zašepkala som. Môj hlas bol tak tichý, že som sa obávala toho, či ma vlastne niekto počul.

,, Možem jej dať vodu? " Opäť som začula ten chrapľavý hlas.

,, Áno, môj pane " O pár sekúnd nato, som pocítila, ako mi niekto zdvihol hlavu z podušky. Na perách som zacítila studenú vodu.

Dala som si poriadny dúšok. Hlavu som mala opäť na poduške. Zatvorila som si oči, no potom som ich okamžite otvorila.

,, Je v poriadku,len nejaký čas bude potrebovať pokoj a hlavne kľud " Chrapľavý hlas poďakoval.

Opäť som zatvorila oči a chcela som si ruky dať pod hlavu, ale zacítila som riadnu bolesť. Otvorila som oči a pozrela som sa na svoje zápästie, ktoré bolo oviazané bielou látkou, cez ktorú presvitala krv.

Zhrozene som výkrikla a hlasno som začala kričať. Och bože, čo som to spravila?

,, Kľud, " V tej chvíli mi všetko doplo. Kráľ Harold si ku mne ľahol a šepkal mi upokojúce slová.

,, Všetko je v poriadku, nič na nedeje. Teraz musíš skoro vyzdravieť," Bože! Chcem ísť domov. Chcem ísť za svojou mamou. Chcem žiť život aký som žila pred tým.

,, Spi. " Nakázal mi. Zavrela som oči a upadla som do stresujúceho spánku.

O dva dni neskôr sa dvere na ,mojej' komnate otvorili. Dnu vošla kráľovna Anabell, ktorá sa na mňa pohoršene dívala.

,, Dievča čo si to len vyviedla! " Zhrozene zakričala. Chcela som sa postaviť z postele a ukloniť sa, ale zakázala mi to.

,, Musíš sa šetriť na kráľa Harolda " Usmiala sa. Bola milá, vlastne to som si myslela do  chvíle, kým nepovedala túto vetu.

Čo tým myslela? Akože sa šestriť pre Kráľa? Čo máju zaľubom?

,, Výnosíš následníka trónu, mala by si sa tešiť. " Lenže neteším Kráľovna.

Och bože, prečo som nemohla zomrieť?