Neviazaná dlážka [POZASTAVENÉ]

Kapitola VI.

Papľuh neustále vypočítaval svoju anatómiu a bol schopný vyrátať aj Oprátkinu. Úsmevom jej naznačil víťazný boj. Po Oprátkinej podbitej brade stekal med, ktorý bol súčasťou Papľuhovej súťaživosti.

Ďalekozraký pohyb ich vytržil z napätia do zakalenej beznádeje. Z ničoho nič sa Oprátkina košeľa zakrvavila. Samoľúbosť krvi prekračovala všetky hranice aj so zákrutami. Nedotknuteľná Oprátka pocítila na tvrdom nechte jas. Prvý čriepok.

Oj, čo len ho zlapala, vytryskla z prstu pupurová krv, ktorá vyplnila nekrvavé miesto na jej košeli. Pohľad jej padol na doskočisko a nával jej myšlienok ju dostával do tranzu. Oprátka sa na sekundu dotkla spomienok, čo zajastrili pomyslenie na úbohú sestru, čo v mrákotách zmietal spánok. Potmehútsky čľapot narušil podvedomie oboch pútnikov, čo deň neskryl v tieni, a odhalil ich pot, čo zrkadlil námahu.

Neskrývajúc ľak nad priepasťou vpredu sa k nej priblížili, no nebolo darmo prejsť cez ňu, bo inej cesty niet. Úzko napätý kyslík stiesňoval odvahu v malú miznúcu bodku. Ťažko bolo prehĺtať horké sliny, div nestŕpol jazyk. Kiež by pominul tvrdý čas a oni by sa prebudili len z usnutia. Bodaj by sen to bol, no pravda je občas lživá, opakom šťastia je drsné pomyslenie, že sen to nieje ani nebude.

Búrlivé vody nad priepasťou sfarbené krvou nebohých takých, ako oni, neutíchali, hoc cez prudký tep v ušiach len ťažko to zistiť.  Lež tenká lávka viedla naprieč hĺbkou, na druhej strane vyníma sa ďalší čriepok...